Striptér

 

„Nechceš sa so mnou stretnúť vzadu?“ spýtal sa ma.

Nie som ten typ človeka, ktorému položia takéto otázky bežní ľudia... O to menej ešte striptéri. Hlavne preto, že normálne nechodím do nočných klubov. Bol veľmi pohľadný, potetovaný a na stupnici, kde 1 znamená obézny a 10 kostra, by som mu dal 7. Pre mňa vyzeral ako zdravo vyzerajúci striptér. A k tomu bol nádherný. Bol som neskutočne nervózny z predstavy, čo by som mohol a nemohol robiť so striptérom. Mohol by som sa ho dotknúť, omakať si ho alebo s ním robiť nejaké veci? V tomto prostredí, v ktorom som sa cítil ako mimozemšťan, som nemal najmenšiu šajnu. Prevládol vo mne konzervatívny prístup, takže som sa ho spýtal pred tým, ako by som s ním mal skočiť do postele:

„Môžem ťa niekedy pozvať na kávu alebo na večeru?“ zašepkal som mu do ucha dúfajúc v úspech.

„Áno, môžeš,“ odpovedal mi so zvláštnym hlasom do môjho ucha. „Končím o dve hodiny, potom sa vidíme.“

A takto som našiel moje nové prasa.

* * *

Samozrejme, že sa to nestalo tak rýchlo a v tom danom momente – tieto veci potrebujú svoj čas. Žil som v Portlande. Vypracoval som sa na generálneho manažéra vo veľkej firme, takže som si mohol dokonca dovoliť aj peknú súkromnú rezidenciu v centre mesta. Mám 38 rokov, som slobodný, nikdy som nebol ženatý alebo v mnohých vzťahoch. Som zvyčajne samotár a veľmi sa nechodím vonku socializovať. Dnes som sa stretol po dlhej dobe so zopár chlapíkmi, ktorí mi navrhli, že by sme mohli ísť do striptízového baru. Tak sme išli... A tento striptér... Nevedel som, či som sa mu páčil, alebo či vedel, že nie som klasický typ šéfka – v každom prípade sa chcel so mnou pravidelne vídať. Takže nakoniec som do toho skočil a navrhol som mu, že by sme si mohli vyjsť. Keď mu skončila zmena, stretli sme sa a vzali sme si Uber do neďalekého podniku, v ktorom by sme sa mohli počas jedenia porozprávať a zrelaxovať.

Rozhovor bol normálny. Striptíz robil, aby si zaplatil školu. Ja som mu zas povedal, že robím v technologickej firme atď atď atď. Také klasické bláboly, ktoré si ľudia počas prvého stretnutia vymieňajú. Stretávali sme sa čoraz častejšie. A po nejakom čase som ho pozval k sebe domov, aby sme sa mohli zrelaxovať, oddýchnuť si, vybúriť sa alebo hocičo, čo by len chcel. Vošli sme dovnútra, nasledovali klasické komplimenty a úžas nad mojim bývaním. Navarili sme si a pozreli sme si film. Môj byt tvorí spoločný otvorený priestor, v ktorom sú stenami oddelené len spálne a kúpeľne. V strede veľkej kuchyne sa nachádza pekný kuchynský ostrovček, na ktorý sa vyšvihol Angelo (tak sa volal) a kde sedel, kým som varil. V bruchu mu jemne zaškvŕkalo.

„Kedy si naposledy jedol?“ spýtal som sa.

„Hm, pravdepodobne pred nejakými 7 hodinami,“ odpovedal s úsmevom.

„Tak to si teda asi hladný, nie?“ pozrel som na neho s huncútskym pohľadom.

„Skôr asi... smädný,“ stále mal ten úškrn.

„Och, naozaj?“ predstieral som prekvapenie. Prestal som variť a vložil som mu do úst malý čokoládový bonbón, zatiaľ čo som mu druhou rukou škrabkal pás a masíroval som mu jeho nie veľmi pevnú pokožku. „Tak teda radšej objednáme a pôjdeme sa zrelaxovať do postele?“ navrhol som mu, kým som mu rukami prechádzal po jeho bokoch.

Prestal odporovať a vášnivo ma pobozkal.

„Je to teda áno?“ spýtal som sa nesmelo.

Vzal si zo stola ďalší kus koláča a zjedol ho predo mnou. Ruky, ktorými som mu stále masíroval jeho jemné bôčiky, postupne skĺzli pod košeľu. Pod prstami som nahmatal mäkkú kožu, ktorú som jemne zovrel a hral som sa s ňou. Potom som chytil Angela za okraj košele a potiahol som ho, aby ma nasledoval do spálne. Najprv som vyzliekol jeho, potom i seba. Angelo si ľahol na posteľ. Mali sme k dispozícii veľkú posteľ na poctivý strečing. Vyliezol som na neho a sklonil som sa, aby som pobozkal jeho čokoládou zamazané pery. Potom som sa povedal na rovinu:

„Chcem ťa nakŕmiť, chcem do teba napchať všetko jedlo, čo mám doma a pozerať sa na to, ako mizne tvoje chudé telo. Chcem vidieť, ako si nenásytne užívaš všetko jedlo, zatiaľ čo sa ja budem venovať tvojim bradavkám a vtákovi.“ V tomto momente som zabudol na akékoľvek predstieranie alebo hrátky. TAKTO si to chcem užiť!

„A čo ak to tak nechcem?“ uškrnul sa znovu na mňa potmehúdsky. Mal som pocit, že som vo vnútri omdlel.

„Ale chceš... pretože si myslím, že si jeden z najtvrdšie pracujúcich ľudí, ktorých som stretol. Preto ťa chcem takto rozmaznávať a dať ti všetko naspäť aj s úrokmi za tvoje tvrdé úsilie. Jednoducho toto chcem pre teba spraviť.“ Musel som určite znieť ako zúfalec alebo možno príliš nadržaný, ale na druhej strane som videl, že nechce odísť. Sedel som na posteli, prisadol si ku mne. A bez akéhokoľvek váhania sa sklonil k môjmu uchu a zašepkal mi:

„Čo by som si mal vypýtať ako prvé... ocko?“

Okamžite som sa na tej posteli roztopil. Telom mi prešla prudká vlna endorfínov. Uložil som môjho chalana naprostred postele, stlmil som svetlá (som rád za moje smart žiarovky od Sylvania, ktoré mimochodom úplne MILUJEM), pustil som jemnú hudbu na pozadie a rozkročmo som sa posadil na jeho lono. Začal som s prvým z výkrmov, ktoré postupne zruinujú jeho chudé mladícke telo. Keď som počul, ako z jeho úst vychádzajú vzdychy, vták mi neskutočne stvrdol. Vedomie, že mi je podriadený, že mi odovzdal svoje fyzické a mentálne sily... Toto vedomie ma robilo šťastným...

A tak chalan jedol a spal, a postupne sa z neho stal zlenivený nenažraný mladý muž. Len zriedka nosil oblečene, iba vtedy, keď sme boli vonku. A aj vtedy nosil len oblečenie, ktoré bolo na hranici toho, čo bolo spoločensky vhodné. Oblečenie, ktoré ukazovalo, aký mäkký a vypapkaný je môj chalanko. Volal ma ocko, ja som ho volal synček a obaja sme si užívali zmätené tváre ľudí, keď videli vekový rozdiel medzi nami – on mal 23, ja zas 38. Robili sme si z toho obidvaja srandu.

Jedného večera sme sa vrátili domov a rozhodol som sa, že môj synček potrebuje mať na sebe menej oblečenia. Samozrejme okamžite sa poslušne vyzliekol až do boxeriek. Usadil som ho do môjho lona vo veľkom kresle a začal som ho kŕmiť druhou večerou. Uťahoval som si z toho, ako postupne tlstne:

„Teba je lepšie šatiť ako živiť,“ zažartoval som.

„Prepáč, otecko, ale som nejako stále hladný... A mám chuť aj na teba,“ odvetil mi s neodolateľným úškrnom.

„Zjedz si večeru, ty prasiatko,“ prikázal som mu, kým som mu omakával jeho slaniny na bokoch. Robil som to veľmi rád, pretože sa často strhával, šteklilo ho to. A z toho sa mi zase okamžite postavil vták. Po večeri sme vyšli na poschodie, aby som si ho odvážil.

„Skoro 80 kíl... pekne, synček... začínaš pekne kysnúť. Pozri sa na tie faldíky,“ povedal som, chytil som ho za bruško a jemne som ním zatriasol.

„Netuším, prečo priberám, veď nejem tak veľa,“ ponosoval sa mi s predstieraným nechápavým pohľadom.

„Posaď sa sem... Pozri sa na toto... Toto je účet za jedlo za posledný mesiac,“ ukázal som mu celkovú sumu za stravu za každý mesiac – vychádzalo to na 400 až 500 €.

„Ale ocko, určite toho tak veľa neprejem,“ snažil sa zľahčiť. 

„Ale netáraj!“ uťahoval som si z neho v predstieranom znechutení. „Veď sa pozri na dôkazy!“

Rukou som ukázal po jeho izbe. Zodvihol som balenie z čipsov. „Tento týždeň si ich už zjedol tri. Potom si dojedol všetky zvyšky v chladničky, za tým sme ti ešte v ten istý deň objednali jedlo, takže zrazu si mal v bruchu ďalších 50 éčok,“ ako som to dopovedal, štuchol som ho do brucha s hraným znechutením. „Že si také prasiatko, však? Malé nenásytné prasiatko... ktoré zje všetko moje jedlo, vyfajčí všetky moje cigy a ktoré priberá ako svinka pred zabíjačkou? Však si taký?“ uťahoval som si z neho, kým som ho chytal za faldíky tuku, do ktorých som postupne vnáral svoje prsty. Všimol som si v jeho trenkách pohyb.

„A postupne sa toto malé oteckove prasiatko zmení na veľké vykŕmené prasa... Necháš ma rozmaznávať ťa a kŕmiť, až kým sa jedného dňa nebudeš môcť posadiť? Budeš pekne pokračovať v dojedaní všetkého po oteckovi?“ dopovedal som a pozrel som sa dolu do jeho rozkošnej tváre.

„No, otecko... Nie som si istý... Obávam sa, či ma budeš chcieť, aj keď budem príliš tučný.“

„Nerozumiem... ja nepoznám niečo také ako príliš tučný,“ žmurkol som na neho.

Pozrel sa hore na mňa, sladko sa usmial a pobozkal ma.

Zdroj: http://vaultoftemptation.blogspot.com/2020/01/the-stripper.html