Zvláštny kamoš

Pondelok 6. júl

8:00. Môj budík zvoní, otváram oči a zhlboka sa nadýchnem. Vypínam ten prekliaty budík a mierim do kuchyne, aby som sa naraňajkoval. Deň je ako každý iný na začiatku júla – silné letné slnko, ranný vánok a hneď 25°C v tieni. Dnes poobede musím ísť k môjmu najlepšiemu kamošovi Hugovi, pretože som nespravil maturitu a čaká ma opravák. Viem, že Hugo mi môže pomôcť s učením, lebo je to veľmi dobrý študent a hlavne viem, že by spravil všetko, aby mi pomohol. Je to skutočný priateľ. Dal som si na raňajky ovocie, ovsené vločky a ďalšie veľmi zdravé veci, pretože moja mama je dietologička a vždy doma jeme vyvážene. Po raňajkách idem do kúpeľne a ako každé ráno si prehliadam moje telo. Baví ma posilňovanie, robím ho už dva roky a každým dňom sa moje telo čoraz viac zoštíhľuje a zároveň naberá svaly. Páči sa mi, ako sa stávam čoraz silnejším! Češem sa, umývam si zuby a ako obyčajne sa vážim: 82,3 kg na 182 cm, som celkom pyšný na seba! Mám 18 rokov, som dosť fešák a obliekam sa tak, aby po mne baby slintali a aby vyniklo moje telo. Mám tmavohnedé vlasy, gaštanové oči a stále opálenú pokožku, pretože väčšinu času trávim vonku.

Šiltovka na hlave, botasky na nohách a mierim s kamošmi do neďalekej posilky, lebo sú letné prázdniny. Stretávame sa každý deň o 9-tej, kedy otvárajú, aby sme mohli obsadiť všetky potrebné stroje. Vedúci nás pozná veľmi dobre a úplne nám dôveruje.

Kamoši sú už pred posilňovňou. Je päť minút pred deviatou a všetci sme už prezlečení, aby sme dnes znovu zo seba dali maximum. Je už jedenásť hodín, skončili sme tréning a presunuli sme sa do šatne. Svaly nám pulzujú a sú nabúchané. Bolia ma ruky, ale tá šírka bicepsov stojí za to. Po cvičeniach mám brucho ako v plameňoch a hruď mám nafúknutú ako nikdy predtým. Vrátil som sa domov, je poludnie a čas najesť sa. Dnešné menu tvorí kuracina, cestoviny, cuketa, zeleninový šalát. Umieram od hladu; je dôležité, aby som jedol veľké množstvá, aby som nabral svalovú hmotu.

Sú dve popoludní, prišiel som akurát k Hugovi. Otvorili mi jeho rodičia a povedali, že Hugo je vo svojej izbe. To som samozrejme vedel, lebo ak nie je Hugo v škole, je určite vo svojej izbe. Je veľmi utiahnutý, hanblivý, v škole nemá veľa kamarátov, vlastne sa nerozpráva s nikým okrem mňa a aj naše rozhovory nie sú veľmi siahodlhé. Väčšinu času sa bavíme o videohrách, domácich úlohách, písomkách, na ktoré sa musíme pripraviť, ale nikdy o nejakých párty, blbostiach medzi kamošmi alebo o našich láskach.

Idem hore po schodisku do jeho izby, otváram dvere a vidím ako Hugo na stoličke hrá nejaké hry na mobile. Jeho izba vyzerá ako jaskyňa typického geeka: počítače, televízia, konzoly na hranie, ale taktiež krabice od pizze, balíčky z čipsov et obaly od rôznorodých sladkostí. Hugo trávil celé dni jedením, a to sa podpísalo aj na tom, ako vyzeral – už v 17 rokoch vážil 186 kg pri svojej výške 170 cm. Rodičia mu dovolili jesť všetko, čo chcel, a Hugo nikdy nešportoval. Môžem povedať, že mal vlastne fajnový život, i keď ja som šťastný s tým mojím. Mal blonďavé vlasy, veľké vyduté líca, malé vždy sa usmievajúce pery a oči, ktoré mali farbu hlbokého oceánu. Zdvihol sa s ťažkosťami zo stoličky, aby mi podal ruku a popoťahoval si okraj príliš malého trička, aby zakryl spodok brucha, ktorý sa stále snažil vykúkať spod oblečenia. Ruku mal vlhkú, jeho nafúknutá tvár bola červená a celá spotená. Pozdravil ma a pokynul mi, aby som sa usadil. Podvedome som vzal kancelársku stoličku, keď mi zahanbene povedal:

„Prepáč, musím si vziať túto stoličku, nemôžem sa posadiť na inú, prepáč.“

„To je v pohode, nerob si z toho starosti, mne je to jedno,“ odvetil som mu s veľkým úsmevom, aby som zmiernil Hugovu trápnu chvíľku. Sám sebe som si povedal, že musel od našich ústnych maturít znovu pribrať. Vyzeralo to tak, že zase stlstol. Možno som sa pomýlil, keď som vám povedal, že má 186 kíl!

Začali sme opakovať matematiku, moje prekliatie. Hugo mi ponúkol čipsy s príchuťou pečeného kuraťa. Viem, že sú jeho obľúbené, takže som mu na znak priateľstva nechal celé balenie. Od druhej do pol piatej sme celkom dobre pokročili. Spravili sme si prestávku na niečo sladké, i keď Hugo ju určite nepotreboval kvôli tomu, čo všetko zjedol počas opakovania! Čokotyčinky, čipsy, arašidy, dokonca mu mama o tretej priniesla tucet teplých nugetiek, lebo sa kvôli Hugovi zastavila vo fastfoode, keď sa vracala z práce. Bol som z toho ako omráčený, moji rodičia by mi nikdy nič také nespravili.

Hugo si počas prestávky odbehol na záchod, mobil mu zostal na stole. Kým som pokojne jedol banán, vidím, ako jeho mobil neustále bliká. Vravím si, že mu musia chodiť notifikácie spojené s videohrami alebo od jeho kamošov na nete. Snažím sa nepozerať, ale nakoniec ma premohla zvedavosť. Uvidel som správy – samé komplimenty na jeho telo. Rozhodol som sa, že odblokujem telefón a pozriem sa na jednu z tých správ. Vidím, že sa rozpráva s iným tínedžerom, ktorý mu napísal, ako sa mu veľmi páči jeho úžasné telo, takto to tam bolo doslova a do písmena: milujem to tvoje veľké brucho, máš veľké šťastie, že ho môžeš mať, blahoželám a pokračuj v priberaní! Bol som z toho úplne šokovaný, no potom sa mi po pár minútach začalo rozvidnievať: od tretieho ročníka pribral Hugo veľmi veľa, okolo 50 kíl. Žral kedy sa len dalo a čoraz viac sa začal do seba uzatvárať.

Položil som mobil naspäť na stôl zasypaný omrvinkami od čipsov a sladkostí. Stôl sa ligotal od mastnoty, ktorá tam zostala od obeda. Hugo sa vrátil bez toho, aby si niečo všimol, posadil sa s elánom na svoju XXL stoličku a lapal po dychu od vyčerpania cestou zo záchoda. Pokračovali sme v doučovaní až do 19-tej. Potom som navrhol Hugovi, že ho môžem vziať do fastfoodu na opačnom konci mesta. Vedel som, že to tam má rád a že zbožňuje burgre, ktoré ponúkali. Bolo to samozrejme to najmenej, ako som sa mu mohol poďakovať za dnešné poobedie, ktoré bolo zadarmo. Zavolal som našim, že prídem trochu neskôr, lebo budem jesť vonku, aby sa nebáli. Cestou do reštaurácie som dostal nápad – čo keby som otestoval Huga? Dal by som mu jedlo, donútil by som ho zjesť, aby som videl, či sa mu to naozaj páči alebo nie? Viem samozrejme, že jedlo je pre neho vždy neuveriteľný zážitok, ale chcem to vidieť na vlastné oči.

Sme už vo fastfoode, objednal som si pre mňa a pozerám sa na Huga, ktorý ešte stále diktuje zamestnankyni svoju neskutočne dlhú objednávku. Aj ona je z neho v úžase, dokonca viac ako ja! Hugo si objednal 3 burgre, viacero porcií hranoliek, 2 zmrzliny a tiež 20 nugetiek. Všetko zhltol do 20 minút. Navrhol som mu, že ak má stále hlad, môže si znovu objednať. „Hej, ak ti to neprekáža,“ odvetil mi mierne zahanbene. Vstal som a objednal som mu 4 dvojité burgre. Keď som mu ich doniesol na tácke, všimol som si hlad v jeho očiach, ale aj ostych za svoj obrí apetít. Mne je to jedno, je to jeho spôsob života.

Jeho tučné prsty vzali prvý burger, hltavo sa do neho zahryzol. Masť mu stekala po bacuľatých červených líčkach až k jeho trojitej brade (áno, skutočná trojitá brada!). Trochu som si užíval pohľad na to, ako jedol – škvrna od omáčky sa mu v oblasti hrude roztiekla po tričku. Podvedome som zobral servítku a utrel som mu ju. Vtedy som pocítil jeho mäkké a teplé „kozy“. Hugo sa začervenal a ja som okamžite odtiahol servítku. Hugo skončil s jedením a znovu som sa ho spýtal, či chce ešte niečo. Odpovedal mi: „Nie, myslím, že už nie som hladný.“ Keďže som vedel, že klame, zodvihol som sa, aby som si znovu objednal niečo pre seba, aby som ho povzbudil na ďalšiu objednávku. Keď ma uvidel s krabičkou 20 nugetiek, horko-ťažko sa zodvihol, aby si objednal dve, pričom mi povedal: „Jednu si beriem na noc, ak by som mal trochu hlad.“ Trochu hlad a Hugo, to nejde dokopy! Hugo sa vrátil k stolu, snažil sa posadiť sa bez toho, aby niečo prevrátil, a neodolal svojej túžbe zožrať nugetky.

Bolo už 22:30, v reštaurácii sme boli už len ja a Hugo a personál nám oznámil, že zatvárajú. Hugo sa rozhodol kvôli nočnému hladu objednať posledné jedlo, ktoré pozostávalo z hranoliek, burgra a tacos, všetko, čo je pre neho dobré. Hugo sa od toho skonzumovaného jedla v bruchu potácal k môjmu autu. S ťažkosťami hýbal svojím telom, ktoré začalo tráviť, takže tých 25 metrov, ktoré delili auto od stola vo fastfoode, bolo veľmi dlhých. Hugo otvoril dvere na aute, zodvihol svoju veľkú nohu, aby ju vložil pred zvyškom tela. Tvár mal červenú a lesklú od potu. Jeho XXXL tričko už nezvládalo brucho a určite som počul, ako švy na boku začali práskať. Dýchal sťažka, cítil som, ako oťažel po tom všetkom jedle. So sebou mal tašku plnú žrádla na noc. Ešte si ani nezapol pás, a už sa pustil do tacos. Tak som mu povedal:

„Chceš, aby sme zašli do druhého fastfoodu v meste, aby sme ti ešte niečo objednali na noc?“ Odpovedal mi s plnými ústami pomedzi dva veľké nádychy:

„Hej, potreboval by som, je to pre mňa dôležité, musím ti to vysvetliť.“

„Počuj, Hugo, viem o všetkom, videl som nejaké veci na tvojom mobile dnes poobede a viem, že od tretiaku si priberal zámerne. Miluješ sadlo, rád sa prežieraš, takže prečo by, teda, ako to povedať...“

„Čo mi chceš povedať, Martin?“ spýtal sa ma podozrievavo, kým dojedal tacos.

„Že chcem, aby si bol ešte tučnejší, až kým mi nepovieš, že stačí. Dnes si mi ešte nepovedal stop, takže budeme ešte pokračovať, Hugo.“

„Na toto som čakal stále, Martin, vedel som, že len ty ma môžeš pochopiť a pomôcť mi s priberaním.“

„Som rád, že si mi to odhalil, Hugo. Myslím, že teraz už nemáš na výber... Nadvihni to roztrhnuté tričko, nech sa pozriem na tvoje telo.“

Hugo ho ihneď so širokým úsmevom vyzliekol a konečne som videl na vlastné oči jeho telo: veľká hruď vyzerala ako uväznené plávacie koleso medzi jeho nabublanými rukami. Hruď bola nafúknutá, jemne ovisnutá, mäkkučká s dvomi veľkými bradavkami. Brucho, ktoré už viac nebolo stiesnené pod tričkom, bolo neuveriteľne široké a končilo sa hrubými faldami sadla na bokoch. Táto kopa tuku si doslova žiadala ďalší výkrm. Škoda, že som teraz nemohol vidieť viac. Hugo bol príšerne robustný, jeho faldy sadla sa vylievali cez okraje sedadla v aute, bolo to úžasné. Prikázal som mu, aby dojedol, hltal všetko s veľkým potešením a uspokojením, ktoré ma zarážalo. Preto som sa ho spýtal:

„Keď si mi na začiatku júna hovoril o 186 kilách, tak to už teraz nie je aktuálne?“

„Ehm, no vlastne som ti klamal, vždy som povedal menej kíl.“

„Takže v júni si mal koľko, Hugo?“

„213 kg, plus-mínus...“

„213 kíl, to je neuveriteľné! Teraz teda vážiš koľko?“

„218 kíl, ale teraz trochu stagnujem.“

„So mnou nebudeš stagnovať! Ideme do ďalšieho fastfoodu, tam sa naješ a zajtra ťa napchám ako nikdy, ty môj tučko. Neprekáža ti takáto prezývka?“

„Vôbec nie, podobne ako mi neprekážalo s tebou jesť celý večer.“

Mal som pred očami šťastného Huga, a hlavne bez trička! Aká tučná nádhera!

Bolo už 23:00, keď sme s Hugom prišli do iného fastfoodu. Objednal si desať cheeseburgerov a 50 nugetiek na noc. Snažil sa napraviť si tričko, keď príde domov, ale jeho obrovské tučné slaniny sa stále valili von. Keď som ho o 23:10 vysadil pred domom, pomohol som mu vystúpiť z auta, pretože všetku energiu teraz potreboval na trávenie. Dúfal som len, že sa nestretnem s jeho rodičmi, aby som sa vyhol ich otázkam pri pohľade na syna s rozdrapeným tričkom. Výstup po schodoch bolo riadne dobrodružstvo, nevládal už totiž dvíhať nohy, respektíve tie kopy sadla. Odviedol som ho až k posteli spolu s jedlom. Lapal po dychu a potil sa, akoby išlo o jeho životný výkon. Keď si ľahol na posteľ, ktorá pod ním neskutočne zavŕzgala, všimol som si, že Huga už dlho neudrží, čoskoro sa pod jeho masívnym telom musí zlomiť. Keď bol na posteli, uvedomil som si, aký je krásny. Bol som pyšný na tohto svojho kamoša, ktorý sa dnes konečne predo mnou otvoril. Rozlúčil som sa s ním s tým, že zajtra určite prídem na ďalšie „doučovanie“!

Utorok 7. júl

8 hodín ráno, zvoní budík, dvíham sa hore, začína ranná rutina. Raňajky, cesta do kúpeľne. Ako každé ráno som si pred zrkadlom vyzliekol tričko. Dnes som si svaly prezeral inak, predstavoval som si, ako by na mne vyzeralo Hugových 218 kíl. Idem do posilky, cvičím s mojimi dvomi kamošmi a s našimi svalmi sa cítime mocne, neporaziteľne. Cítim však, že som od včera večera stratil zápal. Posadol ma tuk, sadlo. Hugo má perfektný život – žerie, je šťastný, cíti sa čoraz lepšie po jedení bez toho, aby cvičil ako ja, ktorý driem každý deň ako somár. Prečo si odriekam všetko to dobré jedlo kvôli 83 kilám svalov? Myšlienka, že sa dnes poobede znovu uvidím s Hugom, ma nadchla. Úplne mi rozjasnila deň – chcel som vidieť tú jeho úplne guľatú hlavu posadenú na tele, ktoré bolo kompletne zbavené svalov. O čom to tu premýšľam?! Začína sa mi páčiť Hugo? Nech je to hocijako, dnes ešte pred príchodom domov zbehnem do obchodu. Kúpil som si čokoládovú nátierku, ktorú som zjedol v priebehu pár minút v aute. Cítim sa ťažký, tieto kalórie sú náročné na trávenie a mám už pocit, ako moje svaly strácajú svoju silu. Čo to stváram?

14:00, som u Huga. Do batohu som vzal pre neho niekoľko zákuskov, ako aj niekoľko nátierok, aby som ho pekne vykŕmil. Hneď ako som zatvoril dvere na izbe sa zodvihol a objal ma. Snažil som sa o to isté, ale jeho telo bolo omnoho väčšie, takže som ho nemohol silno stlačiť! Dnes tam neboli jeho rodičia, takže sme mali dom sami pre seba. Hugo sa uvelebil na posteli, vyzliekol si košeľu, ktorú si aj tak nevedel zapnúť, a taktiež aj kraťasy, ktorých veľkosť som nevedel odhadnúť. Otvoril som prvý téglik s nátierkou a on otvoril ústa. Mal som pred sebou veľké dieťa! Posadil som sa mu na brucho, ktoré bolo omnoho príjemnejšie ako jeho stolička, a vložil som mu prvú lyžičku z veľkého množstva. Hugo zjedol 5 kíl nátierky za hodinu a pol, bol som na neho veľmi pyšný! Bol priklincovaný k posteli, všetok tuk mu bránil hýbať sa, keďže jedol vo veľkých množstvách. Aj tak sa však snažil postaviť a medzi dvomi nádychmi sa mi zdôveril:

„Teraz si na rade ty, Martin, haha!“

Bol som prekvapený jeho rozhodnosťou, nikdy som sa s niečím takým u neho nestretol. Bolo to prekvapivé. Ja, ktorý som ho poznal od škôlky, som netušil, že môže byť taký sebaistý. Stále totiž len váhal a býval rozrušený. Otvoril skriňu a zbadal som pár malých vecí uprostred šatstva ako napríklad lievik, olivový olej a samozrejme sladkosti všetkého druhu. Zhrnul všetko z jednej poličky. Vzal tiež lievik a spolu s olivovým olejom ho položil vedľa postele. Zrazu ma Hugo zrazil na zem, pod jeho masívnym telom som nemal šancu sa pohnúť. Nadvihol ma a položil ma na posteľ. Posadil sa na mňa, aby som sa nemohol hýbať. Bol som bezmocný, Hugo bol príliš ťažký a nechcel som mu ublížiť – bol to predsa môj kamarát a dôveroval som mu, i keď teraz som bol dosť vytočený. Vrazil mi do úst lievik a začali sa moje dlhé peripetie. Hugo vylial olej do lievika. Dorazil do mojich úst a pokračoval hrdlom priamo do žalúdka. Táto tekutina bola sama o sebe mastná. S Hugom som vlastne rituálne prešiel krstom na moje budúce priberanie. Trvalo to pár minút, potom Hugo vytiahol lievik a snažil sa zísť z postele, aby som sa mohol pohnúť. Cítil som v celom mojom tele olej, bol som nafúknutý, slabý a súčasne som mal veľký hlad. Povedal som Hugovi:

„Ďakujem, že si mi toto spravil , Hugo. Otvoril si mi oči ohľadom môjho skutočného ja. Veľmi ťa obdivujem. Chcem sa ti podobať fyzicky i psychicky.“

„Čakal som veľmi dlho, kým mi to povieš. A teraz ma potešíš, keď všetko, čo som našiel v skrini, zješ, aby si sa mi mohol podobať.“

Táto výzva bola náročná – tri balíčky čipsov, osem čokolád, dve kilá čokoládovej nátierky, päť balíčkov sušienok a to, čo mal Hugo najradšej, dobrý tucet balíčkov cukríkov. Po troch hodinách som to nejako skončil. Hugo bol na mňa veľmi hrdý. Nemohol som ísť domov, bolo už 19 hodín, takže som povedal rodičom, že prespím u Huga, aby sme mohli pokračovať v doučovaní. Hugo bol taký láskavý, že mi prepožičal svoju posteľ na hodinku, aby som nabral dych, zatiaľ čo sa nadžgával pred telkou. Bol som omámený, mal som plné brucho a do pár minút som zaspal.

Streda 8. júl

7:00 ráno, zobúdzam sa s bolesťami v bruchu a neviem poriadne, kde sa nachádzam. Keď som sa zorientoval, spomenul som si, že som bol u Huga. Ale kde teraz je? Rýchlo som sa zodvihol a podvedome som prišiel pred Hugovo zrkadlo. Vyzliekol som si tričko a s prekvapením som zistil, že som nevidel svoje brušné svaly. Sixpack, na ktorom som pracoval dva roky, zmizol po jednom vykrmovacom poobedí. Je to len ďalší dôkaz, že trápenie sa v posilňovni je na nič a že mojim cieľom života je žrať.

Streda 23. júl

Odteraz už viac nepôjdem do posilky. Vykrmovanie Huga sa pre mňa stalo dôležitou náplňou, dokonca zmyslom života. Každý deň vyzeral čoraz tučnejší, neprestával jesť a hltal všetko, čo som mu dával. Vážil teraz 228 kíl, nabral 10 kíl za dva týždne. Jedno ráno mi poslal správu, že sa nedokáže postaviť z postele. Vystrašený z tejto udalosti mi povedal, že chce schudnúť. Neprichádza to do úvahy, dokonca som mu pogratuloval, že sa z nej nevie sám postaviť. Po pár minútach sa mu podarilo vstať a kráčať so svojim kyprým zadkom.

A čo sa stalo so mnou? Vážim teraz 90 kíl, snažím sa držať tempo s Hugom, aj keď môj žalúdok nie je taký veľký ako jeho. Už si viac nevidím svaly, celé telo mi pokrýva vrstva tuku. Cítim sa ešte príťažlivejšie ako predtým. Kamoši z posilky sa smejú mojim malým prsíčkam, ktoré nahradili kedysi vyšportovanú hruď. Sixpack, ktorý bol hnusný a tvrdý ako kameň, mi úplne pokrylo mäkké brucho s mnohými faldíkmi. Ešte sa stále pohybujem medzi svetom posilňovania a tučnoty, ale kamoši musia pochopiť, že sa každým dňom čoraz viac približujem k obezite a že so športom som skončil. Dokonca mi je pri pohľade na staré fotky zle. Žartíky od mojich kamošov ma na druhú stranu ešte viac motivujú, aby som jedol a rástol viac. Jedného dňa im predstavím Huga, aby videli skutočnú krásu.

Hugovi rodičia odchádzajú na mesiac na dovolenku a nechajú svojho syna samého doma. Vlastne nebude sám, pretože mu budem každý deň napchávať ústa maslom, smotanou, čokoládou, všetkým, čo je dobrým na rast tela. Dokonca máme neobmedzený rozpočet, lebo Hugovi rodičia sú zámožní a svojmu synovi nič neodoprú. Dnes poobede musí Hugo zjesť dosť na to, aby nabral dve kilá a dosiahol 230 kg. Nemám rád to číslo, treba ho čím skôr prekonať. Náš cieľ je, aby Hugo vážil na konci dovolenky 250 kíl a ja 100 kg, také dve okrúhle čísla.

Napchával som Huga celé poobedie na okraji bazéna. Ležal na zemi, lebo lehátka už neudržali jeho váhu, niekoľko ich už polámal. Zjedol všetky zmrzliny z mrazničky ako aj dobrý kus masla a dvojlitrovú fľašu olivového oleja. Časť z neho si rozotrel po celom svojom tele, aby ma ešte viac očaril. Rád ho vykrmujem, neviem, kde sa vo mne berie táto záľuba, ale je veľmi vzrušujúce pozerať sa, ako každým dňom rastie. Neskutočne sa zabávam pri pohľade na to, ako je. Najviac ma baví, ako sa snaží hýbať a chodiť. Čoraz viac má problém sa vôbec pohnúť. Dýcha ako po pretekoch, kým sa presúva, a prechádzka pár desiatok metrov spôsobí, že vypotí litre potu. Viackrát sa mi zveril so svojimi obavami o zdravie, ale upokojujem ho, že stále budem s ním, nech sa stane hocičo. A hlavne najdôležitejšie je mentálne zdravie, a nie to fyzické, na rozdiel od toho, čo sa nám snažia nabalamutiť lekári.

Po tomto poobedí bohatom na tučné jedlá Hugo nevládal vyjsť po schodisku do izby. Ako mu môžem pomôcť? Je príliš ťažký, aby som ho mohol vyniesť, stratil som svoju silu. Nakoniec sa hore vyškriabal, pričom brucho sa mu trelo o schody. Jeho posledné plavky mu čvachtali počas tohto predstavenia, takže som mohol po prvýkrát vidieť jeho obrovskú mäkkú riť, ktorá bola rozkysnutá pod váhou svojho tela. Nemohol som odolať pokušeniu dotknúť sa jej. Bola božsky mäkkučká a nadýchaná, naozaj vzácny skvost. Kým som si užíval jeho pozadie, Hugo vykríkol od bolesti, keď zdolával posledné dva schody. Videl som jeho malú okrúhlu hlavu, ktorá bola červená a lesknúca sa od potu kvôli telu. Chcel sa vzdať, ale odmietol som to. Rozbehol som sa naspäť do kuchyne nájsť v chladničke nejakú malinovku a pečené kurča, aby som mu dodal potrebné sily na posledné schody. Podarilo sa mi vyškriabať sa na Huga, ktorý zaberal celú šírku úzkeho schodiska. Zjedol to neuveriteľne rýchlo. Potom som ho mohol potiahnuť za jeho zápästia mäkké ako nejaké vankúše. Konečne pristál na podlahe pred vlastnou izbou. Neotvoril dvere, na to nemal dosť síl. Trochu si zdriemol, aby nabral všetku stratenú energiu po náročnom výstupe. Po tridsiatich minútach sa prebudil a pomohol som mu zodvihnúť sa, aby mohol zamieriť do postele. Priniesol som mu váhu, aby sme si pozreli jeho progres za celé poobedie. Výsledok bol uspokojivý: 232 kg na váhe, ktorá pod ním začala praskať. Hugo mal metabolizmus ako stvorený na priberanie, vykrmovanie, naberanie sadla, takže musíme využiť túto výhodu. Hugo dostal perfektný nápad, aby som mohol rásť tak rýchlo ako on:

„A čo keby sme si vymenili krv?“ povedal mi pomedzi prehĺtanie.

„Čo máš na mysli?“ odvetil som.

„Vieš, že stále veľmi ľahko naberám na hmotnosti, mám obrovský apetít, takže by som Ti dal z mojej krvi, aby si sa stal takým ako ja.“

Bol som v úžase nad Hugovou inteligenciou. Išiel som rovno do lekárne, aby som si kúpil ihlu a litrové vrecko na krvnú transfúziu. Hneď ako som bol u Huga sme sa pustili do zákroku. Pichol som ho priamo do brucha, do hrude a do zadku, aby som z neho vytiahol maximum jeho mastnej krvi. Hugo po naplnení vrecka zaspal, je to predsa veľmi náročné. Prezeral som si krv vo vrecku, mal granátovočervenú farbu. Premýšľal som nad tým, že v ruke držím genetický materiál môjho kamaráta, vďaka ktorému budem rovnako krásny ako on. Vpichol som ihlu do môjho brucha, cítil som, ako jeho krv prúdi do mňa. Začínal som byť malátny a moje pohyby sa stávali čoraz menej plynulé. Po polhodine už vo vrecku nezostávala ani posledná kvapka vzácnej tekutiny. Vytiahol som ihlu a zaspal som na podlahe, aby som vstrebal toto genetické bohatstvo. Noc bola dlhá, cítil som, ako sa v mojom tele bije moja pôvodná krv s tou od Huga. Moja predošlá genetická výbava už nevládala zastaviť rast, ktorý som si tak veľmi prial.

Štvrtok 24. júl

Zobudil som sa ráno na teplých parketách v izbe môjho kamaráta, ktorý chrápal ako prasa. Snažil som sa pohnúť, ale bolo to veľmi komplikované. Počas tejto noci sa v mojom tele udiala bitka, ale vedel som, že vyhrala tá správna strana. Pohľad som upriamil na môj top a plavky, v ktorých som zaspal. Oblečenie, ktoré kedysi zvýrazňovalo moje svalstvo, sa stalo vďaka kilám z poslednej doby relativne malým. Bol som tučko v týchto mini kúskoch oblečenia, ktoré Hugo nikdy nenosil a ani nikdy nebude. Toto ráno som však nebol len tučkom, nie... Videl som veľmi dobre, ako moje brucho vyteká z topu a moja hruď sa počas noci zmenila na dva ovisnuté cecky. Snažil som sa vstať ako predtým, ale toto sadlo ma tlačilo dolu. Pochopil som tie Hugove ťažkosti s hýbaním sa. Ale aké je vzrušujúce cítiť všetok ten tuk pri každom pohybe!

Vyzliekol som si top, ako aj plavky, ktoré mi spútavali zadok. Boli už príliš malé na všetky tieto nové kilá. Váha ukázala 117 kíl, takže som veľmi ľahko prekonal cieľ, ktorý som si dal s Hugom! Hneď som si prepočítal moje BMI, ukázalo mi „ťažká obezita“. 27 kíl za jednu noc, bolo to neuveriteľné. Cítil som sa teraz inak, konečne som sa stal tučným, ale bol to len začiatok dlhej cesty. Hugov metabolizmus mi teraz spôsoboval veľký hlad. Bolelo ma brucho, často v ňom škvŕkalo a žiadalo si viac potravy ako kedykoľvek predtým. Požičal som si z Hugovho šatníka nejaké oblečenie, ktoré bolo pre neho už dávno primalé, a zišiel som do kuchyne. Obslúžil som sa z chladničky – šľahačka, údeniny, mlieko, lekvár, pečivo a rôzne ďalšie výživné veci, okrem niekoľkých mrkiev, ktoré zostali osamotené, lebo sme ich z nášho jedálnička vylúčili. Aj po tejto hostine mi neprestávalo škvŕkať v žalúdku. Pochopil som, prečo bol Hugo taký tučný - ak ho neustále gniavil takýto hlad, musel bez prestávky len jesť, aby z toho nezošalel. Teraz som zaútočil na skrinky plné sladkostí všetkého druhu, balíčkov cukríkov a sušienok – nič z toho sa nemohlo skryť pred mojimi nenásytnými ústami s apetítom obra. Následne som vyšiel hore ku Hugovi. Výstup bol náročný, stehná sa mi treli o sebe, vzduch v pľúcach mi nestačil a musel som sa držať zábradlia. Nič také som predtým nerobil.

Hugo stále chrápal, ale zobudil som ho, aby som mu oznámil tú dobrú správu s rukami plnými nátierok. Mal slzy v očiach, napriek tomu, že sa posadil bez problémov. Bolo to zvláštne, keďže včera trpel pri tom najmenšom pohybe. Potom som si všimol, že jeho postava bola „štíhlejšia“. Vystúpil na váhu a skonštatoval to najhoršie: kvôli transfúzii stratil 5 kg, bola to katastrofa. Vrátil sa znovu pod 230 kg. Bolo potrebné, aby čo najskôr nabral stratené kilá. Vyzbrojení telefónmi sme sa obaja pustili do veľmi dôležitej úlohy: Hugo mal urobiť nákupy na donášku a ja som sa mal postarať o objednanie viacerých jedál z najbližších fastfoodov, ktoré nám majú byť čo najskôr doručené. Hugo spravil takú veľkú objednávku, že kuriéri prišli s dodávkou totálne nabitou jedlom. Vyložili tašky do kuchyne, ktorá sa teraz začala skôr podobať na Alibabovu jaskyňu. Niekoľko minút po odchode kuriérov s potravinami dorazili objednávky z fastfoodu. Kuchyňu zaplavili desiatky tašiek a vôňa vyprážaného jedla prenikla celú miestnosť, takže Hugo začal slintať a s ním aj ja, keďže som si uchmatol časť jeho metabolizmu. Uložili sme sa na Hugov gauč a od 10-tej rána až do štvrtej poobede sme bez prestávky jedli. Kalórie a tuk sa valili do našich žalúdkov a čoskoro sa zmenia na sadlo. Po krátkej pauze sme pokračovali v našej hostine a celú objednávku z fastfoodu sme dojedli o pol šiestej. Po celodennom jedení slaných vecí sme potrebovali zakončiť nejakými sladkými dezertami. Ráno nám doručili poctivé zákusky. Dokonca nás v chladničke čakala aj torta pre 12 ľudí. Neodolali sme sa zákuskom plných krémov, čokolády, cukru a iných surovín.

Nastal čas na váženie sa. S Hugom som sa dohodol, že zostaneme na prízemí, výstup po schodoch bol pre Huga jednoducho príliš náročný a čoskoro bude taký aj pre mňa. Vrátil som sa do obývačky s váhou pod pazuchou, aby sme zmerali náš vývoj. Doteraz mal Hugo 235 kg a ja 123 kg. Hugo však poznamenal, že moje vlasy začali meniť farbu – vyzerali rovnako ako tie jeho, dokonca aj moje oči. Krvná transfúzia stála za to. Nemením sa len na obézneho človeka, mením sa na Huga. Povedal mi, že moja aktuálna postava sa veľmi podobá tej, ktorú mal pri rovnakej váhe. Kedysi bol medzi nami aj iný problém, bol som stále vyšší ako on. Teraz, keď sme boli bok po boku, sa mi zdalo, že som nižší. Predtým bol totiž trošku vyšší ako moje plece a teraz mi bol až po nos. Na jednej strane to bolo strašidelné, na druhej uspokojujúce. Upokojoval ma, že aj keby vyzeral ako on, nestratím svoju povahu a zostaneme určite kamaráti.

Znepokojivá správa: mama mi poslala správu, aby vedela, čo je nové a či je u Huga všetko v poriadku. Mal som prísť večer domov, ale nemohol som sa vrátiť s 30 kilami sadla navyše. Napísal som im, že sme sa pridali na dovolenku ku Hugovým rodičom, dúfam, že to postačí na nejaký čas. Po týchto nepríjemnostiach mi Hugo oznámil príjemnú novinku. Dal mi prečítať článok na svojom mobile, v ktorom bolo vysvetlené, že z jedla jedného známeho fast-foodu sa priberá dlhodobo. Osoby pokračujú v priberaní, aj keď už strávili a vylúčili prijaté jedlo. Navyše bolo dokázané, že nárast hmotnosti po jedení tejto stravy je exponenciálny: napríklad po zjedení dvojitého množstva jedla sa naša hmotnosť nezdvojnásobí, ale narastie štvornásobne. Hugo jedával v tomto fast-foode pravidelne, čo vysvetľovalo jeho vysokú váhu, a v kombinácii s jeho metabolizmom to spôsobovalo, že Hugovo telo bolo skutočnou továrňou na sadlo. Počas noci sme sa napchali neuveriteľnými množstvami produktov z tohto fast-foodu. Naše žalúdky boli na pokraji výbuchu, ale museli sme pokračovať v tempe. Nakoniec sme zaspali s hlavami na burgroch. Počas spánku sa toto prijaté žrádlo začalo prejavovať v našich telách.

Piatok 8. august

Hugovi rodičia sa rozhodli predĺžiť si pobyt až do konca augusta, čo znamenalo vynikajúcu správu pre mňa a môjho kamoša, z ktorého sa stal môj frajer! Tuk vznietil lásku medzi nami, jedlo a priberanie nás spojili a pohltili nás hlboké city. Teraz som sa podobal dosť na Huga – mali sme rovnakú výšku, mal som rovnakú farbu vlasov a očí ako on, ale na mojej tvári zostali pôvodné rysy, samozrejme s bacuľatými líčkami a prítomnou dvojitou bradou.

Diéta z fast-foodu funguje zázračne: mám teraz 185 kg a Hugo dnes ráno dosiahol 300 kg. Cítim sa dobre a tučne. Hugo sa zdvíha raz za deň, aby spravil nevyhnutné, ale verím, že čoskoro sa už nebude môcť vôbec hýbať. Ráno sme dosiahli maximum na váhe, od dnešného dňa neviem, ako by som mohol okrem pohľadu sledovať jeho vývoj. Hugo sa už nezmestí do sprchy, takže sa už týždeň neumýval a odmieta, aby som ho ho pod jeho masívnymi faldami umyl s navlhčenou utierkou. Mal som pocit, že smrdel po fastfoode, ktorý sme do seba neustále ládovali. Brucho sa mu tak veľmi zväčšilo, že už nemohol byť na gauči, lebo sa naň nezmestil. Vzal som matrace od jeho rodičov a položil som ich na zem. Hugo mal tak potrebný komfort počas priberania. Celý deň bol neskutočne spotený a zle dýchal, lebo do domu dorazili letné horúčavy. Zveril sa mi, že mu prsia veľmi tlačia na hruď. Rozhodli sme sa odvážiť ich. Bolo to ľahké kvôli ich tvaru – pravé malo 4,1 a ľavé 4,15 kg. Nečudoval som sa preto, že ho táto masa tuku dusila.

Čo sa týka mňa, moje svaly úplne zmizli. Keď som išiel vyzdvihnúť objednávku z fast-foodu, moji kamoši z posilky ma spoznali a boli v úžase, ako som sa zmenil. Robili si zo mňa žarty, potľapkávali ma po novom tele, pričom komentovali, že mám teraz väčšie prsia ako ich frajerky! Neviem prečo, ale tento malý verejný výsmech ma úplne vzrušil. Moji bývalí kamaráti, ktorí zostali chudí a úzkoprsí, ma utvrdili v mojom smerovaní. Celý deň som jedol s Hugom. Táto strava v nás vyvolávala silnú závislosť, takže sme si napchávali bruchá, čo nás nútilo ešte viac jesť. Dnes som sa začal s Hugom prvýkrát mazliť, pričom sme boli obklopení krabičkami vyprážaného kuraťa. Milovali sme sa veľmi silne a viem, že nás nič nerozdelí.

Nedeľa 10. august

Konečne 200 kg! Čoskoro sa nebudem môcť hýbať podobne ako Hugo. Neviem, koľko váži, ale sakramentsky pribral. Už sa vôbec nehýbe, len je a s mojou pomocou robí všetko nevyhnutné. Cez dvere už nevie prejsť. Ani v sne by som si nevedel predstaviť také veľké brucho. Bolo veľmi nadýchané, teplučké a vlhké. Hugo sa už prestal obliekať. Keď vám toto spomínam, mám na mysli, že si už nedáva ani len niečo na zakrytie svojich genitálií, pretože tie zmizli pod bruchom a medzi stehnami. Dokonca sa už ani nevládze preklopiť na brucho, aby som ho mohol umyť. Vo všeobecnosti však súhlasil, aby som umýval. Pod ním som našiel omrvinky z jedla a rozmliaždené hranolky. Môžeme povedať, že ja a Hugo žijeme ako tučné prasatá. Jeme a potíme sa kvôli sparnému augustovému teplu. Hugova obývačka je pokrytá obalmi z fast-foodu, ako aj obalmi z hamburgerov, krabičkami nugetiek, téglikami od zmrzliny a ďalšími vecami, ktoré sme už nevedeli identifikovať. Toto všetko ma veľmi rajcovalo, cítil som svoju vnútornú podstatu a starostlivosť o Huga mi zabrala väčšinu času.

Moje telo naberalo veľmi pekné kontúry. Hugo zbožňoval moje XXL stehná, moju ovisnutú hruď a moje extrémne mäkké brucho. A aj mne sa páčilo, ako sa moje telo vyvinulo. Keď kráčam, stehná sa mi trú o seba, brucho sa mi natriasa, cecky mi podskakujú a hýbanie nohami, aby som sa rozkýval telo, sa stalo veľmi vyčerpávajúcim športom. Svaly sa mi museli rozpustiť v tom tuku. Vedel som, že čoskoro sa pridám k Hugovej extrémnej obezite a on to bude zbožňovať.

Keď Hugo neje, hrá sa so svojím telom, s bruchom, prsiami, rukami či stehnami. Všetko sa na ňom zlepšilo a závidel som mu to. Viem však, že imobilita príde veľmi rýchlo – fakt, že moje telo naberá hmotnosť exponenciálne, ho veľmi unavuje a viem, že o takých 40 kíl neskôr bude veľmi ťažké sa zdvihnúť a postarať sa o môjho frajera. Musíme nájsť riešenie, lebo 40 kíl príde do pár dní. Musím konať rýchlo.

Utorok 12. august

Ráno „na lačno“ 245 kg. Po noci intenzívneho vykrmovania ma neuveriteľne bolel môj bachor, ale dosiahli sme výsledky. Kilá sa hromadili a ja sa strácam v mojom sadle! Dnes ráno po prvýkrát v živote sa moje nohy odmietli hýbať. Boli naliate a opuchnuté, takže vyzerali ako dve kopy tuku bez energie. Poobede však prišlo riešenie. Hugo má zopár kamošov z gaining sveta, ktorý nás prídu nakŕmiť. Jeden sa volá Maxence a druhý Alexander. Bývajú niekoľko kilometrov od Hugovho domu a zapáčila sa im predstava, že by sa prišli postarať o dve hromady tuku, akými sme boli.

Nemám už viac silu vstať a chodiť. Obaja sme boli veľmi hladní a zožrali sme absolútne všetko, čo sa nachádzalo okolo nás. Nemali sme už však jedlo z fastfoodu a nemohol som ísť do auta a hlavne kráčať, ak nerátam naozaj nevyhnutné prípady ako ísť na wecko alebo aspoň otvoriť poslíčkovi. S Hugom sme si objednali našu poslednú objednávku z fastfoodu, ktorú budem musieť ísť vyzdvihnúť k dverám. Bolo to pravdepodobne predposlednýkrát, čo som sa zodvihol, takže som nechal pootvorené dvere pre našich dvoch nových kŕmičov. Ozval sa zvonček, pozbieral som všetok elán, hlboký nádych a so zvyškami energie som sa pobral vyzdvihnúť tašky s jedlom. Celé telo ma prosilo, aby som prestal, spomaľovalo ma, bolela ma každá bunka. Desať metrov, ktoré delili gauč od dverí, bolo skutočným bojovým územím. Mojim pľúcam chýbal kyslík, srdce mi šialene bilo, nohy som šúchal po podlahe, lebo bolo nemysliteľné, aby som ich nadvihol. Pridŕžal som sa steny, aby som sa presunul trošku rýchlejšie, lebo som umieral od hladu. Brucho si žiadalo svoju dávku mastného.

Keď som prevzal objednávku, zložil som sa na zem a jedol som so zavretými očami obsah dvoch najbližších tašiek. Bolo treba načerpať sily, aby som nakŕmil Huga, ktorý skuvíňal od hladu. Toto jedlo bolo božské, každé sústo sa nám rozplývalo v ústach a mali sme chuť vziať si ďalšie. Bola to závislosť – žiadne iné fastfoody v nás nezanechávali takéto pocity, bolo to bez emócií. Ťahal som sa po zemi a prežil som niečo, čo som videl predtým: slipy mi praskli pod tlakom môjho zadku, ktorý príliš narástol počas noci. Bolo to podobné ako s Hugom na schodisku pred pár týždňami. Vtedy som bol chudý a nemohol som si predstaviť, že v priebehu takého krátkeho času by sa mi to mohlo stať. Cítil som, ako sa mi vytvárajú nové kilá tuku. Žeby jedlo, ktoré som práve zjedol, sa už strávilo a zmenilo na sadlo? Nie, to nie je možné, bolo to len pred pár minútami. Treba predsa niekoľko hodín, aby sa celý proces zavŕšil. Alebo je to skôr únava z môjho fyzického snaženia sa? Nie, cítim sa ťažší ako pred niekoľkými minútami. Keď priberáme, tak cítime každé nové kilo. Je to jedinečný a zároveň strašidelne návykový pocit. Keď sa pozerám na moje aktuálne telo, povedal by som, že som pribral päť kíl. 5 kíl čistého tuku za päť minút, bolo to vzrušujúce a hrôzostrašné zároveň.

Posúval som sa pomaly, pred sebou som držal v rukách vzácne jedlo pre Huga, ktorý neprestával prosíkať. Z miesta, kde som bol, som nevidel jeho hlavu. Mal som pred očami len nohy, brucho, ktoré tvorilo hromadu sadla a hruď, na ktorej sa zlievali obe prsia. Hugo mi povedal, že má viac ako 375 kg, bol si tým istý. Keď som prišiel k nemu, dal som mu jeho časť fastfoodu, ktoré zhltol skoro bez prežúvania, bol nenásytný. Pozoroval som jeho telo, kým jedol. Na chvíľu prestal a obrátil svoju hlavu, aby sa na mňa spokojne pozrel. Mohol som vidieť jeho na prvý pohľad nafúknutú hruď a brucho. Naše telá sa stali závislé na zlej strave a aj minimálne množstvo prijatej stravy spôsobilo, že sme okamžite pribrali. Čo bude ďalej? Po tejto poslednej vyžieračke sme určite nabrali na váhe, to je isté. Jasne som videl, že sa moje faldy stali viditeľnejšími a moje dýchanie plytším. Je treba, aby som zásoboval celé telo kyslíkom a nie je to taká jednoduchá vec, ako by sa mohlo zdať. Žiť v koži tučibomby si viete predstaviť len ťažko – je potrebné to prežiť na vlastnej koži. Všetka táto hmotnosť nabraná za posledný mesiac ma úplne zmenila. Vytvoril som si závislosť na jedle, moje brucho neustále škvŕka, mám hlad, nemám chuť sa hýbať a viem, že toto všetko sa ešte s ďalšími prichádzajúcimi kilami prehĺbi. Ale bolo to strašidelne vzrušujúce. Musím vám ešte povedať, že som si už veľmi dlho nevidel na vtáka. Je uväznený medzi mojimi troma časťami tela: mojimi dvomi stehnami a bruchom. Na mieste, kde by sme ho mali nájsť, sa vytvorila kopa sadla. Je to veľmi zvláštne, nevedel som, že aj na tomto mieste môžeme pribrať tak veľmi.

Maxence a Alexander prišli poobede, aby sa o nás postarali. Bolo na čase, nemohol som sa už hýbať a teda som nemohol ani nakŕmiť Huga. Ležal som na zemi, cítil som, ako sa vo mne hromadí nový tuk z fastfoodu, bolo to rozkošné. Brucho sa mi zväčšilo do neuveriteľných veľkostí, nemyslel som si, že by sa mohlo stať takým veľkým. Teraz som už vedel, že je možné sa ponoriť ešte hlbšie do obezity. Keď sa pozerám na Huga, viem, že ho už nikdy nedobehnem, čo sa týka hmotnosti.

Maxence a Alexander boli dvaja mladí „feederi“. Ich vášňou je vykrmovať ľudí, aby sa stali väčšími, ale náš prípad je delikátnejší, lebo treba, aby sa o nás, dve prasatá, aj postarali. Pripomínali mi mňa spred mesiaca: svalnatí, plní energie, hrdých na svoje telá. Boli veľmi šťastní, že nás stretli a že si môžu užiť dvoch takých rozkysnutých ľudí. Viem, že sa s nimi ešte môžeme vyvíjať. Vysvetlili sme im, čo potrebujeme jesť, takže bez váhania zamierili do fastfoodu, aby vytvorili gigantickú objednávku na oslavu nášho zoznámenia. Obidvaja sa vrátili o polhodinu s autom takým plným jedla rôzneho druhu, že sa museli tiesniť pri sebe. Ja a Hugo sme mali nenormálny hlad a boli sme veľmi vzrušení pri myšlienke, že nás títo dvaja chalani budú kŕmiť.

Maxence a Alexander sa vyzliekli, vzali si trochu jedla, uložili sa na nás a začali nás kŕmiť. Na mne bol Alexander a na Hugovi Maxence. Cítil som veľmi silné emócie. Svaly versus tuk. Alexandrove vyšportované telo sa potápalo v mojom mäkkom bruchu. Nemohol som hovoriť, lebo prísun jedla do mojich úst neustále pokračoval. Alexander si jedlo ukladal na mňa a po hodine intenzívneho vykrmovania dostal nápad pokryť moje i Hugove telo čokoládovou nátierkou. Na pokrytie našich tiel potrebovali päť téglikov, potom sa pustili do vylizovania každého miesta sadla. Ja aj Hugo sme boli vo veľkom napätí. Poviem vám, že sme už asi týždeň nemasturbovali, lebo som si už nedosiahli na vtákov ukrytých pod početnými kilami tuku. Ale Maxencovi a Alexandrovi sa podarilo uvoľniť náš tlak. Bolo to neskutočne príjemné.

 

Piatok 15. august

Hugovi rodičia prídu o týždeň. Netušíme, ako budú reagovať, keď nás uvidia v takomto stave. Aspoň že dom bol čistý, na rozdiel od nás! I keď Maxence a Alexander nás umývali handrou dvakrát denne, naše telá boli stále vlhké a páchli potom. Osviežujúci efekt umytia sa stratil do desiatich minút. Neviem, koľko vážim, ale mám asi okolo 375 kg a Hugo 450 kg. Bolo to veľa, teraz si uvedomujem, že možno príliš, ale už je neskoro, aby sme s tým niečo spravili. Naši dvaja kamaráti boli veľmi zapálení a okamžite odmietli predstavu, že by sme mali schudnúť. Dúfali sme, že Hugovi rodičia sa vrátia skôr, ako predpokladali, a pomôžu nám. Neviem ako budú reagovať, keď nás uvidia takých tučných, ale viem, že nám môžu pomôcť. Budúci týždeň by som totiž pri takejto rýchlosti priberania mohol byť na 500 kg a Hugo okolo 550 kg. To je už príliš veľa. Myšlienka stať sa tučným nás úplne oboch posadla počas leta, ale myslím si, že sme zašli priďaleko.

Počas jednej noci sme zostali hore a rozprávali sme sa o tom, ako by sme mohli schudnúť. Chceme zostať tuční, ale nie až tak veľmi. Nevieme, čo spraviť – nemôžeme sa hýbať, takže šport je nepredstaviteľný, jesť menej do budúceho týždňa bolo nemysliteľné, lebo jediný moment, kedy sme nežrali, bol počas noci, kedy naši dvaja zlomyseľníci spali na poschodí. Hugovi rodičia určite nájdu riešenie, moja mama – výživová poradkyňa pridá možno nejaké špeciálne lieky pre ľudí v našej situácii. Naše telá sa v určitom zmysle stali väzeniami z tuku, ktoré nás prikovali k zemi. Dnes to bol už tretí deň, čo som imobilný, Hugo mal už svoj piaty deň.. Určite sme sa však nemohli počas dňa sťažovať na nudu, lebo Maxence a Alexander sa snažili, aby sme jedli čoraz viac. Stále sme boli vzrušení z myšlienky pokračujúceho vykrmovania, ale zároveň sme boli vystrašení z možnej smrti. Každé ďalšie kilo bolo nebezpečné pre zdravie. Na začiatku sme si to nevšímali, ale teraz sme to cítili čoraz viac. Hugo sa párkrát za deň dusil, akoby sa topil vo vlastnom sadle. Možno sa toho budúceho týždňa ani nedožije. Naši dvaja fešáci nás však pokladali za veľmi sexy. Nemohli sme im odolávať, museli sme sa im len podriadiť. Nehýbali sme sa už, cítili sme, ako každou minútou priberáme a boli sme unavení z tohto vývoja. Netušil som, že to zájde až tak ďaleko, a vyčítam si, že som tak veľmi stlstol. Dokonca mi je ľúto za časmi, kedy som bol svalnatý, a najmä by som bol zničený, ak by sa kvôli mne niečo stalo Hugovi. To by som si nikdy neodpustil...

Piatok 22. august

Bolo 8:10, Hugovi rodičia by mali čoskoro prísť, dúfame. Naše žalúdky sú plné zlej stravy a saturovaných tukov. Hugo a ja sme sa stali skutočnými špongiami na tuk. A podobne ako špongie, keď sú plné, nemôžeme do seba ďalej naberať. Stala sa zo mňa neforemná kopa tuku. Jedno stehno som mal omnoho väčšie ako druhé, bradavky mali rôzne veľkosti, prsia mi padali až do polovice brucha a môj tučný bachor sa stal taký obrovitánsky, že som sa už nemohol posadiť. Teda mohol som sa, ale brucho mi v sede bránilo nadýchnuť sa, akoby obrástlo moje pľúca. Čo sa týka Huga, stal sa príliš tučný na akýkoľvek malý pohyb. Privlastnil si dokonca aj miesto pre mňa, tak veľmi vyrástol. Práca Alexanda a Maxence sa vlastne vydarila, stali sme sa veľkými a spolu s nami sa tešili z našich posledných nabratých kíl. Vôbec nás však neupozornili, že odídeme spolu s nimi. Pred domom stál kamión a čakal na nás. Práve v tomto momente som pochopil, že sa už nedá cúvnuť. Išli nás premiestniť, lebo vedeli, že Hugovi rodičia majú dnes prísť domov. Musíme odísť preč stadeto, opustiť všetko a žiť s nimi a určite sa stať najtučnejšími ľuďmi sveta.

Naložili nás do kamióna ako nejaký tovar – prepravovali nás na širokých jašterkách. Hneď ako sme boli v kamióne nás Alexander a Maxence pripojili na stroj, ktorý do nás stále pumpoval masť. Bola tma a nemohol som vidieť na Huga, ktorý sa nachádzal za mnou. Nevedel som, že je to poslednýkrát, čo som ho mohol vidieť.

Neznámy deň

Zobudil som sa v obrovskej posteli, ktorá bola v priestrannej izbe vymaľovanej na bielo. Bol som nahý, zápästia i členky som mal priviazané popruhmi. Bol som sám v miestnosti, nevedel som, koľko bolo hodín alebo aký bol deň. Mojou poslednou spomienkou boli dvere kamióna, ktoré sa zatvárali, aby som sa ocitol v nepreniknuteľnej tme spolu s Hugom za mnou. Kde sa nachádza? Čo chcú s nami Maxence a Alexander urobiť, prečo toto spravili?

Snažil som sa pohnúť, ale bez úspechu. Popruhy ma pevne držali a telo ma vôbec neposlúchalo. Do miestnosti vstúpil nejaký človek. Rozpoznal som jeho hlas, bol to Alexander. Posadil sa vedľa mňa na posteľ a cítil som, ako sa jeho ruka kĺže po mojom tele. Vtedy som si uvedomil jednu vec: mal som na bruchu nejakú hadicu, ktorú som nevidel. Nemohol som hovoriť, lebo som mal v ústach lievik. Cítil som zvláštnu hustú tekutinu, veľmi sladkú, tučnú, ktorá sa vlievala do hrdla. Vtedy som si všimol proporcie môjho tela, bolo už neľudské vyzerať takto tučne.

Alexander ma odfotil a ukázal mi, ako vyzerám. Stalo sa zo mňa to, po čom som túžil celé týždne. Cítil som, ako sa niekde v tej kope tuku dvíha môj vták. Z celého tela to bola posledná časť, ktorá bola schopná sa hýbať. Alexander roztiahol moje stehná, videl som, ako mizne pod mojim bruchom. Rozhodol sa vyhoniť mi. Bolo to rafinované – cítil som, ako mi rozmaznával vtáka, zatiaľ čo som bol nútený jesť. Po tomto intenzívnom úsilí sa rozhovoril o Hugovi. Ukázal mi jeho fotku. Stal sa z neho svalnatý atlét, nádherný ako Adonis. Vysvetlil mi, že všetok svoj tuk daroval mne. Prišli totiž na to, že môj prístroj bol zle zapojený počas cesty, takže som stratil veľa hmotnosti. Hugo sa rozhodol obetovať svoj tuk pre mňa. Vážil som teraz 736 kg a bolo mi dobre, nechcel som nič zmeniť. Naše role sa počas tohto príbehu vymenili, ale chcel som len jednu vec – aby bol stále po mojom boku. Vtedy vošiel do izby, vyzliekol sa, ľahol si ku mne a pohladkal ma, akoby som bol jeho veľký plyšák, ako dieťa, ktoré potrebuje pohladkanie pred spánkom. Dal mi dolu popruhy zo zápästí a členkov, vybral lievik z úst a dal mi jeden z najkrajších darčekov: úžasný bozk.

Zdroj: 

https://gainerstories.ucoz.com/publ/gay_french_stories/prise_de_poids_extreme/un_ami_particulier/16-1-0-596