SK: Na kolenách

 Tento príbeh napísal slovenský fanúšik priberania MakeThisSlovakFat. Máš aj Ty v hlave super poviedku? Pošli ju na rotib564@gmail.com a my ju radi zverejníme. 

 **************

Matúš bol znovu znudený. Vrátil sa z práce a keďže vonku pršalo, neskutočne sa nudil. Nemal náladu pozerať nejaký film a v jeho malej garsónke sa toho nedalo veľa robiť. Len tak bezcieľne blúdil po internete a donekonečna skroloval na Tiktoku. Postupne začal upadať do depky. Mal pocit, že vo svojom živote len prešľapuje na jednom mieste. Nie, skôr kráča dozadu. Snažil sa prísť na to, kedy sa to všetko dosralo. Chodil na výšku, má aj diplom, chodí do práce, i keď je fakt nudná, no aj tak má stále pocit, že len prežíva. Postupne sa začal utápať v sebaľútosti a každou ďalšou minútou sa blížil ku kolapsu. Stiesnený byt mu neustále pripomínal, že jeho život je len kópiou množstva iných. Utvrdzoval sa v tom, že ak by teraz hneď zmizol preč, jediný, kto by sa o neho zaujímal, by bol jeho pridrblý šéf. Mal pocit, že by mal niečo vo svojom živote zásadne zmeniť, podniknúť niečo na vlastnú päsť, prekročiť vlastný tieň, možno založiť firmu alebo niečo také. Problém bol však v tom, že nemal vôbec žiadnu predstavu, čo so svojim životom. Matúš nevedel snívať.

Postupne prešli hodiny a Matúš sa z depresívnych nálad prebojoval k odhodlaniu niečo zmeniť vo svojom živote, aby nadobudol pocit zmyslu, ktorý mu chýbal. Keďže bol sirota a celý život prežil v detskom domove (ktorému síce bol vďačný, ale nemohol tam zostať naveky), rodina to asi nebude. So vzťahmi sa mu vôbec nedarilo, asi bol príliš komplikovaný typ. Naťukal do vyhľadávača ako nájsť zmysel života, ale po pár desiatkach minút rýchločítania bol len znechutený – všetky stránky dookola opakovali, že je potrebné ísť za tým, čo nás baví a čo máme radi a čo chceme robiť. Ale čo, doriti?! Matúš začal zase depkárčiť a jeho myšlienky boli znovu čierne. Jeho život stojí za prd.

Matúšovi sa nálada nezlepšovala celý týždeň. Neustále myslel na to, čo by mal vo svojom živote zmeniť. Nič ho nebavilo, nevedel sa k ničomu dokopať. Znovu a znovu trávil čas len brázdením internetu, no bez výsledku. Jeden večer však niečo upútalo jeho pozornosť. Klikol na odkaz a začítal sa do inzerátu:

Máte pocit, že ste stratený vo vlastnom živote? Nemáte predstavu, čo by ste chceli robiť? Neviete snívať? Prežívate celé roky len zo dňa na deň? V tom prípade hľadáme práve vás. Pomôžeme Vám prekročiť prah Vašej komfortnej zóny. Ukážeme Vám nové možnosti a horizonty, pomôžeme Vám nájsť Váš nový zmysel života. Počas nášho dvojročného plne hradeného programu Vám prekopeme Váš život od základov a na konci našej spolupráce z Vás bude úplne nová bytosť, ktorá bude spokojná so svojim životom. V prípade záujmu nás kontaktujte na...

Matúš si to čítal ešte viackrát. Niečo ho na tom texte priťahovalo, ale zároveň mal pocit, že môže ísť o nejakú pascu. Napokon sa rozhodol, že keď pošle nejaký email, nemá čo stratiť. Rozpísal sa o tom, ako sa cíti osamelo a bez zmyslu života, a nervózne si ho znovu prečítal. Stlačil enter.

Každý deň tri-štyrikrát nervózne kontroloval emailovú schránku. Stále nič. Keď si už po štyroch dňoch začal namýšľať, že z toho nič nebude, našiel si stručnú odpoveď:

Vážený záujemca,

teší nás, že ste prejavili záujem a spravili ste svoj prvý krok na ceste k lepšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Pozývame Vás na prvé stretnutie, na ktorom Vám poskytneme viac informácií, aby ste sa mohli lepšie rozhodnúť, či je náš program pre vás vhodný. Stretnutie sa uskutoční v piatok 3. apríla na Jedľovej 304 v Žiline o 14:00. Prosíme Vás o dochvíľnosť.

Matúš si znovu prečítal krátky list a pocítil vlnu vzrušenia z toho, že ide vyskúšať novú vec. Nahlásil si v práci dovolenku, aby mohol vycestovať do Žiliny. Keďže nemal auto, musel ísť do Žiliny vlakom. Tešil sa, že vypadne zo zaužívaného stereotypu. Ráno si pobalil košeľu, ktorú si oblečie tesne pred stretnutím, aby ho nepovažovali za úplného chudáka. Nevedel, čo má od toho očakávať. Na mape si pozeral, že sa pohovor bude konať niekde na okraji mesta. Cesta ubiehala rýchlo, čas si snažil krátiť hraním hier, ale bol príliš nervózny, aby ich vydržal hrať dlho. Po pár hodinách cesty vystúpil na stanici v Žiline a chvíľu mu trvalo, kým sa zorientoval. Podľa mapy bolo miesto pohovoru vzdialené len necelých 40 minút, takže sa rozhodol, že tam pôjde pešo. Miloval chôdzu, miloval bezcieľne sa potulovať mestom.

Keďže prišiel v predstihu, trochu sa pomotal po meste a potom pomaly zamieril na Jedľovú. Budova č. 304 bola rodinným domom, ktorý nijako nevynikal spomedzi ostatných. Matúš bol trochu prekvapený, že sa stretnutie bude konať práve tu. Päť minút pred druhou zatlačil zvonček na železnej bráne. Vonku vyšiel chlapík, ktorému Matúš tipoval okolo 50-tky. Mal krátke hnedé vlasy, oblečenú čistobielu košeľu a tmavé nohavice. Nahodil profesionálny úsmev a ukázal Matúšovi, aby vošiel do vnútra. Otvoril dvere a nechal ho vojsť ako prvého.

Matúš sa ocitol v menšej chodbe. Rodinný dom zvonku klamal, vo vnútri bol zariadený veľmi luxusne a štýlovo. Chlap mu mlčky pokynul, aby zostal stáť a odišiel do dverí vpravo. Po chvíli z nich vyšiel nižší muž, mladší. Bolo zjavné, že si dáva záležať na svojom zovňajšku – čierne vlasy mal dôkladne upravené, pleť čistú a oblek na mieru. Žoviálne sa usmial:

„Vitajte a cíťte sa tu ako doma. Dúfam, že ste mali dobrú cestu. Môžeme začať, druhý záujemca prišiel chvíľu pred vami.“ Matúš ho nasledoval cez celú chodbu a vošiel do kancelárie. Na stoličke sedel mladý chalan. Tipoval, že môže mať okolo 23 rokov, teda o nejakých 4-5 rokov mladší od neho. Matúšovi sa trochu uľavilo, keď si uvedomil, že tu nebude sám, na druhej strane znervóznel, lebo ešte nikdy nebol na podobnom stretnutí.

„Čím vás môžem ponúknuť? Dáte si kávu, čaj, kolu alebo niečo iné?“ spýtal sa Matúša zdvorilostne. Vybral si kolu, podobne ako aj chalan pri ňom. Muž sa na chvíľu stratil a vrátil sa s fľaškou koly a pohárom.

„Myslím, že môžeme začať. Volám sa Martin Ragač a som hlavným koučom v našom novom programe, ktorého cieľom je pomôcť ľuďom, ktorí sa stratili vo víre života,“ rozrečnil sa týpek a posadil sa do pohodlnej stoličky za masívnym stolom. „Fungujeme s podporou viacerých zahraničných donorov, ktorí obetovali časť svojho majetku, lebo veria, že každý jedinec, ktorému sa podarí nájsť zmysel svojho života, presnejšie povedané ho vybudovať, bude užitočný pre spoločnosť a ľudstvo ako také.“

Matúšovi niečo nesedelo na tomto chlapovi. Intuícia mu vravela, že jeho vystupovanie je falošné. Potlačil ju čo najviac do úzadia a počúval ďalej, čo hovoril:

„Tento dvojročný program vyskúšali už v Amerike a výsledky boli naozaj pozoruhodné. Majitelia našej materskej spoločnosti sa preto rozhodli, že by chceli túto metódu, ktorá je svojim spôsobom ešte stále v určitom štádiu skúmania, vyskúšať aj v Európe, aby mohli overiť, či používaný systém procesov nie je účinný len vďaka americkému kultúrnemu pozadiu.“

„O aké procesy ide?“ prerušil ho chalan vedľa Matúša. Na Ragačovej tvári sa mihol na zlomok sekundy zlomyseľný úsmev, hneď ho však nahradil široký s vybielenými zubami.

„Nebojte sa, pán Uhlík, dozviete sa to v pravý čas. Ak máte nejaké ďalšie otázky, počkajte s nimi do konca, prosím.“ To posledné slovo povedal s takým dôrazom v hlase, že každému bolo hneď zrejmé, že tu nie je priestor na oponovanie. Atmosféra v kancelárii trochu ochladla, ale to Ragača vôbec nevyrušilo.

„Základom celej úspešnej transformácie je zmena mysle, zmena Vášho pohľadu na svet, na seba a na Vaše miesto v ňom. Preto sa budeme prvý polrok zameriavať prevažne na túto oblasť, aby sme následne mohli pristúpiť aj k zmenám v iných oblastiach tak, aby ste sa čo najviac mohli priblížiť ideálnemu stavu.

Určite sa pýtate, prečo ste práve tu a či je to tá správna cesta pre vás. Verím, že áno. Aj keď si myslíte, že ste tu každý sám za seba, v skutočnosti máte toho veľmi veľa spoločného. V krátkosti zosumarizujem váš život – nemáte rodinu, nie ste spokojní s vašim zamestnaním. Neviete, čo by ste chceli v živote robiť a preto ste paralyzovaní, neschopní spraviť nový krok z vášho zaužívaného stereotypu.“ Matúš sa cítil pri týchto slovách ponížene, ale vzápätí uznal, že má Martin pravdu. „A práve na to sme tu my, aby sme vám ponúkli pomocnú ruku, alebo vás postrčili, a zároveň nad vami držali neustále ochrannú ruku. Pod našim vedením budete mať po dvoch rokoch nové ja, s ktorým budete úplne spokojní a stotožnení,“ dopovedal a zaceril sa ešte viac na nich. Matúš si odpil z koly a premýšľal, o aké procesy asi môže ísť. Určite o nich chce vedieť niečo viac predtým, ako podpíše nejaké papiere.

Do miestnosti potichu vstúpil vysoký svalnatý muž, pôsobil veľmi odmerane. Prekrížil si ruky na prsiach a zostal stáť vo dverách.

„Som preto veľmi rád,“ pokračoval Ragač, „že ste sa rozhodli s nami spolupracovať. Môžem vám ručiť, že z vášho pôvodného mizerného života nezostane kameň na kameni.“

Kým si stihol Matúš uvedomiť, čo práve povedal Ragač, a namietnuť, že sa predsa ešte nerozhodol, chalan vedľa sa zvalil na zem. Najprv si Matúš myslel, že odpadol, ale Ragač zostal pokojne sedieť za stolom. Matúš sa rýchlo postavil a snažil sa vzkriesiť chalana, ale bez výsledku.

„Nechajte to tak, nepreberie sa,“ ozval sa Ragačov chladný hlas. Matúš sa nechápavo obzrel, bol zmätený. Otočil sa ku chlapíkovi ktorý stál vo dverách, s nádejou, že mu pomôže. Keď videl, že sa vôbec nepohol z miesta, pochopil, že je svedkom niečoho nekalého.

„Chceli ste nový život, budete ho mať,“ zaškeril sa Ragač. Matúš sa inštinktívne rozbehol smerom k východu, ale nemal šancu prejsť cez tú horu svalov. Obria ruka ho zastavila ako pierko.

„Neublíž mu!“ skríkol prísne Ragač. „Každú chvíľu to začne účinkovať.“

„Pustite ma! Uhnite, vy kur...!“ Matúš sa snažil protestovať, ale strážcova ruka mu zakryla ústa, aby stlmila jeho krik. Matúšovi sa začala postupne točiť kancelária pred očami. Nie, nesmiem zaspať, musím vydržať, nesmiem zasp...

Prešlo tridsať sekúnd a telo sa ticho zošmyklo na zem.

* * *

„... doriti, Tucko, zabudli sme ho prehľadať, určite má niekde kľúče od bytu. Nezabudni na peňaženku a mobil. Sprav všetko ako zvyčajne, nech nie sú problémy.“

Nejaký basový hlas odvetil, že porozumel. Matúšovi sa pomaly vracali zmysly. Zrazu si uvedomil všetko, čo sa stalo posledné hodiny. Snažil sa pohnúť, ale bol zviazaný ako šunka. Nenápadne sa poobzeral, vyzeralo to, že leží v nejakej dodávke. Chalan z pohovoru bol vedľa neho podobne zviazaný a stále v bezvedomí.

„Kurva!“ tlmene vykríkol hlas, ktorý ešte nepočul. „Hej, Valo, rýchlo dones injekciu, prebral sa.“

Matúšove zreničky sa prudko rozšírili. Nie! Rýchlo sa začal brániť a vrieskať, možno ho niekto bude počuť. V zlomku sekundy cítil, ako mu niekto pchá do úst niečo gumové a následne mu to upevňuje o hlavu. Roztrhli mu košeľu na ramene a potom pocítil vpich.

„S týmto tu bude určite spokojný, má rád rebelov,“ skonštatoval Ragačov hlas a niekto druhý sa zasmial. Matúš ešte stihol začuť, ako sa naštartovala dodávka a ako sa pohli z miesta, no po krátkom čase ho premohol spánok

* * *

Pomaly sa Matúšovi vracalo vedomie. S hrôzou zistil, že je stále poviazaný. Ústa mal už voľné. Poobzeral sa okolo seba. Cez jediné okno dopadalo svetlo do menšej miestnosti. Matúš nevedel presne určiť, koľko bolo hodín. Miestnosť nebola extra zariadená – okrem jednoduchého stola s počítačom visel zo stropu hák. Za stolom sa nachádzala kovová skriňa. Meter od neho ležal spoluunesený chalan, bol už prebratý. Matúš videl, že je rovnako zdesený ako on.

„Čo sa to dopekla deje?!“ zašeptal Matúšovi. „Povedz mi, prosím, že je to nejaká skrytá kamera...“

„Nemám šajnu, ale vôbec sa mi to nepáči. Už na začiatku som mal taký divný pocit zo všetkého. Teraz si musíme pomôcť, aby sme sa stadeto nejako dostali. Mám pocit, že sú to nejakí profesionáli. Ja som inak Matúš.“

„Ja som Filip. Aj by som ti povedal, že ma teší, že ťa spoznávam, ale radšej by som trčal u mňa na byte ako tu.“

Matúš sa nervózne zasmial a vzápätí začal horúčkovito rozmýšľať, ako sa stadeto dostanú. Videl mnoho akčných filmov, ale nikdy si nepomyslel, že sa v jednom z nich aj ocitne. Snažil sa s Filipom prísť na spôsob, ako sa vymotať z povrazov, ale na rukách mali navlečené veľké rukavice, ktoré im bránili niečo robiť.

Po niekoľkých desiatkach minút začuli približujúcu sa vravu spoza dverí. Obidvaja zmĺkli a čakali, čo sa stane. Ozval sa štrngot kľúčov v zámke a pomalý škrípajúci zvuk, keď sa otvárali ťažké dvere. Dovnútra vstúpili tri osoby – Matúš spoznal Martina Ragača a toho strážcu, ale tretieho muža nepoznal. Tipoval mu okolo 50 rokov, vlasy mal dohola ostrihané. Mal úhľadne vypestované fúziky a malú koziu briadku. Oblečený mal štýlový priliehavý pásikavý oblek. Sršala z neho energia a akási charizma. Matúš si všimol, že na jednom prste má navlečený pečatný prsteň. Strážca zostal vo dverách, Ragač s týmto neznámym mužom ich obišli. Týpek si ich prezeral so záujmom ako nejaký úlovok. Matúš si všimol, ako si sem-tam zahryzol do spodnej pery a oči sa mu na zlomok sekundy rozžiarili.

„Dobruá práca, Mátin,“ poznamenal neznámy týpek so silným anglickým prízvukom. „Teším sa, ako sa doustanú do mojej zbérky.“

Zbierky? Akej zbierky? Čo sú nejaké motýle alebo chrobáky, aby ich mal vo vitrínke?

„Môžeme začať s transformáciou? Obidvaja sa už prebrali,“ povedal úlisne Ragač a zlomyseľne sa usmial na Matúša a Filipa.

„Of course, samozrejme.“

Ragač sa zahľadel obidvom vystrašeným zajatcom do očí:

„Som rád, že ste sa už zobudili do vášho nového života. Čaká vás plno prekvapení a som si stopercentne istý, že si naň zvyknete rýchlo.“

„Pustite nás, nič sme neurobili!“ zavzlykal Filip. „Nikomu nič nepovieme, len nás pustite.“

Ragač sa k nemu priblížil a na pár sekúnd sa mu zahľadel do očí. Potom sa pozrel na strážcu:

„Dones obojky,“ prikázal mu. „Nemám rád, keď mi niekto oponuje,“ zavrčal Filipovi do ucha, potom pomaly otočil hlavu a pozrel sa na Matúša. „Mali by sme si vyčistiť stôl – chceli ste nový život, dáme vám nový život. Budete sa mať ako prasce v žite, pokiaľ budete robiť všetko, čo vám povieme. Haha, doslova ako prasce, kroch-kroch,“ zasmial sa a s ním aj pán za stolom. „Buďte radi, že pán Garrett bol taký láskavý a vzal si vás do svojej starostlivosti.“

Medzičasom sa vrátil strážca. V ruke niesol dva úzke čierne elektrické obojky. Najprv nasadili prvý Filipovi, potom Matúšovi. Hádzal sa zo strany na stranu, ale nič mu to nepomohlo. Cítil, ako sa obojok pevne ovinul okolo jeho krku.

„Myslím si, že je čas na malú ukážku, čo sa stane zakaždým, keď sa budete snažiť o útek alebo keď nebudete poslúchať,“ povedal po súboji s Matúšom zadychčaný Ragač a vytiahol mobil. O pár sekúnd pocítili obaja zviazaní príšernú bolesť. Obidvaja naraz vykríkli.

„Toto bola tá najnižšia možná hranica, aká sa dá nastaviť. Ak nebudete sprostí a nebudete robiť problémy, tak zostaneme na týchto pár voltoch.“

Matúšovi sa zdalo, že nastal koniec jeho život. Nemal žiadnu predstavu, ako by mohol teraz ujsť od týchto šialencov. Ak by sa aj prebojoval cez tú hrubokrkú horu svalov, tak ich zrazí na zem elektrický šok.

„Vyzlečte ich,“ sucho prikázal Garrett. Strážca vzal nôž a postupne im rozpáral oblečenie a následne im vyzliekol rukavice. Bolo to ponižujúce. Ani jeden z nich si nedovolil cuknúť ani slovo, ukážka toho, čo obojok dokáže, bola pre nich dostatočná. O chvíľu boli obaja nahí. Strážca povyťahoval kúsky oblečenia tak, aby zostali zajatci aj naďalej pevne spútaní. Potom sa ozval jemný rachot a zo stropu sa spustil hák až tesne nad zem. Strážca ho zakvačil za lano pri Matúšových nohách. Ozval sa hluk počas toho, ako sa hák začal navíjať. Matúšove telo sa začalo dvíhať, až sa úplne odlepilo od zeme. Garrett podišiel k nemu a so záujmom si ho prezeral.

„27 rokov, váha ukazuje … 71,4 kg,“ čakal Ragač, kým sa číslo na obrazovke počítača ustálilo.

„Beautiful piggy, pekné prasiatko,“ poznamenal Garrett a rukou skúmavo prechádzal po Matúšovom bruchu. Potom jemne uchopil jeho vtáka. „Nič moc,“ skonštatoval a teplé prsty mu začali mačkať zadok. Matúšovi sa začínalo robiť zle z toho, ako visel. Nechápal, ako mohol byť ešte včera (bolo to včera??) v práci a dnes tu visí ako v mäsiarstve. Garrett ho potľapkal po zadku, kvokol si a pohladkal ho po tvári.

Matúš cítil, že klesá k zemi. Strážca ho odopol a na hák navliekol Philippa.

„23 rokov a … 64,2 kg.“

Hlavný boss preskúmal aj Filipove telo. Matúš si všimol, že ako sa na Garrettovej tvári zjavila vlna vzrušenia. Sem-tam si ponaťahoval briadku, akoby rozmýšľal, čo spraví. Garrett sa chvíľu zastavil pri Filipovom vtákovi. Ten bol v pokojnom stave omnoho väčší ako Matúšov. Garrett sa s ním trochu pohral a potom spokojne mľaskol. Ragač následne spustil Filipa dolu.

„Budú z nich extra výstavné kusy,“ očividne sa potešil Garrett. „Daj ich do kluétky,“ pokynul strážcovi. Ten zodvihol najprv Filipa a odkráčal s ním preč do inej miestnosti. Potom sa vrátil pre Matúša. Cítil sa ako nejaké zviera, ktoré si pohadzujú, ako im príde. Strážca ho preniesol cez viacero chodieb, až prišli do miestnosti bez okien, v ktorej bolo príjemne teplo. Bola v nej porozhadzovaná slama po podlahe a na jednej stene bolo obrovské zrkadlo. Matúš mal neblahý pocit, že tu pobudnú dosť dlho. Strážca obidvom rozviazal laná a odišiel.

„Cíťte sa tu ako doma. Toto je váš nový domov, toto je váš nový život,“ zaškeril sa od dverí Ragač. „Odpočiňte si, zajtra vás čaká náročný deň,“ dopovedal a zatvoril dvere.

„Čo sa to dopekla deje?!“ namosúrene zrúkol Matúš. „Toto je zlý žart, toto musí byť zlý žart!“ vykrikoval nahnevane a pokúsil sa strhnúť si obojok. Vzápätí dostal elektrický šok, ktorý ho zrazil k zemi.

„Obávam sa, že sme v piči...“ povedal Filip po dôkladnej analýze situácie. „Len stále nechápem, čo s nami chcú. Zabiť asi nie, to by už spravili.“

Ešte niekoľko hodín sa snažili prísť na to, prečo sú na tomto mieste a ako by sa z neho mohli dostať, ale na nič neprišli. Ani jeden sa už neodvážil dotknúť obojku. Všimli si, že sa svetlo v miestnosti postupne tlmí, až ostali v tme. Snažili sa zaspať každý v inej časti miestnosti, ale trvalo im to veľmi dlho.

Na druhý deň ich zobudil hluk v cele. Matúš si uvedomil, že je neskutočne hladný. Strážca aj Ragač prišli dovnútra.

„Váš nový majiteľ, pán Garrett, si vás zobral pod svoju starostlivosť, aby vám pomohol do vášho nového života. Stanete sa jeho prascami. Vašou úlohou bude len jesť a priberať. Máte šťastie, budete sa mať ako v bavlnke na rozdiel od tých, ktorých novým poslaním sú kone,“ dopovedal a čupol si pred nich. Pozrel sa každému z nich priamo do očí. „Viem, že ste takýto vývoj nepredpokladali, ale nezostáva vám nič iné, ako si na to zvyknúť. Stadeto sa nedostanete a ak nebudete poslúchať, táto vecička vám rýchlo pripomenie, že sa to neoplatí,“ dopovedal a pohladkal Filipov obojok. „Aby som nezabudol, prasce nechodia po dvoch nohách, takže odteraz už budete len na všetkých štyroch – nastavili sme obojku, aby vám poslal šok zakaždým, keď sa budete chcieť postaviť.“

Matúša premkla hrôza. To nemôže byť pravda. Nie, nie, nie! Vošla do neho obrovská zúrivosť, taká veľká, že chcel len zničiť, trhať, zabiť týchto cvokov. Vrhol sa na Ragača, ale skôr ako sa ho dotkol, prešla jeho telom ďalšia dávka elektriny.

„Vidím, že niektorí ma tu veľmi nepočúvajú,“ povedal s úškľabkom. „Robo, zavolaj chalanov, nech môžeme začať,“ prikázal strážcovi. Vrátil sa o pár minút s dvomi mladými mužmi. Mohli mať asi po 30 rokov, mali na sebe hnedé tričko, maskáče a gumovky. Ragač vybral mobil, niečo na ňom postláčal a následne ich Robo postavil, a pripútal k stene. Obidvaja sa cítili neskutočne ponížení. Pomocníci im začali systematicky holiť celé telo – hruď, pazuchy, genitálie, nohy. A následne celú hlavu. Po hodine práce sa ani jeden z nich nespoznal v zrkadle.

Ragač pristúpil k Matúšovi a prešiel mu po kedysi chlpatej hrudi.

„Garrett bude nanajvýš spokojný. Obávam sa však, že nemám pre teba dobrú správu, ty moja svinka. Pán Garrett sa rozhodol, že len jeden z vás môže byť kanec a ty,“ pozrel sa posmešne dolu, „to jednoducho nemôžeš byť. Takže tú špagetu už ani nebudeš viac potrebovať.“ Vtedy prišiel jeden z pomocníkov a začal mu niečo robiť s vtákom. Nevidel, čo presne robí, ale cítil, že ho pchá do príliš malého priestoru. Cítil nejaký kov. Počul cvaknutie a vtedy sa mohol konečne pozrieť dolu, lebo pomocník odstúpil preč. Nemohol uveriť vlastným očiam – vtáka mu napchali do malej kovovej klietky. Tá bola omnoho menšia, ako jeho prirodzene, vták tam bol neskutočne narvaný. Prečo práve on?! Prečo nie Filip?

„Myslím si, že naše prasiatka vyhladli po tej celej ceste. Ako som povedal, budeme sa o vás starať, aby ste nám pekne priberali,“ zaškeril sa Ragač a uštipol Filipa do jeho plochého brucha. Pomocníci sa vrátili s dvomi nádobami plnými hustej jemne ružovej tekutiny. Potom doniesli masky, na ktoré boli napojené trubice a na ktorých konci boli lieviky. Keď sa začali približovať k ich tváram, aby im ich nasadili, obidvaja začali protestovať. Bolo to márne, boli v presile. Pomocníci nemilosrdne pritiahli remene a potom začali lievať obsah nádob do lievika.

„Ak sa nechcete zadusiť, odporúčam vám pekne prehĺtať všetko až do poslednej kvapky,“ zasmial sa Ragač a potľapkal oboch po bruchách. „Dnes sa podávajú dva litre extra kalorického jahodového milkšejku s plnotučnou smotanou. Aby ste sa aj vy stali pekne plnotuční,“ zaškeril sa a užíval si pohľad na to, ako obidvaja bojujú s prívalom jedla. Filip lapal po dychu, ten príval sa nedal zastaviť. Matúš cítil, ako sa jeho brucho príliš rýchlo nafukuje a to ešte neboli ani v polovici. Cítil sa potupene, zneuctene. Snažil sa čo najrýchlejšie prehĺtať, nech to má čo najskôr za sebou. Matúš skončil skôr, Filipovi to trvalo dlhšie. Robo ich odviazal. Obidvaja padli na zem a snažili sa utlmiť bolesť z plných brúch.

„Pekná práca, oddýchnite si,“ poškrabkal ich Ragač po oholenej hlave. Bolo to ponižujúce, ale zároveň boli spokojní, že sa vyhli elektrickému šoku. Všetci sa pobrali k dverám, potom Ragač prudko zastal a vytiahol mobil: „Skoro by som zabudol, odteraz všade len pekne po štyroch.“

* * *

Ani jeden nemal chuť sa pohnúť z miesta. Len ležali na boku, odpočívali a driemali. Po pár hodinách sa ozval Filip:

„Myslíš si, že nás chcú fakt vykŕmiť ako prasce? Čo sú to za úchyláci?“

„Neviem, ale ak áno, určite s nimi nebudem spolupracovať. Nenechám ich zvíťaziť,“ zastrájal sa Matúš.

„Donútia ťa... Aspoň dovtedy, kým budeme mať na sebe toto,“ odvetil a fľochol pohľadom na Matúšov obojok. „Počuj, je mi fakt ľúto, čo ti spravili. Neviem, prečo len tebe, prečo mne nie,“ dodal, pričom sa díval na jeho rozkrok. Matúšove prirodzenie malo teraz len tretinovú veľkosť toho pôvodného. Filipov vták bol v porovnaní s ním obor.

Matúš chcel podráždene odvrknúť, ale dovnútra vošiel Ragač aj s Garrettom.

„Great job, dobrá práca!“ usmieval sa doširoka. Zohol sa dolu a pohladkal Filipa po nafúknutom bruchu. „Pokračujte ďalej, do konca týždňa nech majú aspoň o päť kíl viac.“ Ragač prikývol a vyprevadil Garretta von. Filip s Matúšom si vymenili neveriace pohľady.

„Fakt to myslia vážne...“ stihol hlesnúť Filip pred tým, ako do miestnosti vošli pomocníci s lievikmi. Strážca Robo ich pripevnil na stenu a ďalší, tento raz hráškový milkshake s kuraťom, sa začal valiť do ich žalúdkov. Matúš nebol na takéto množstvá vôbec zvyknutý, nebol žiadny jedák. Polhodinová tortúra sa skončila a oni sa znovu ocitli na slame. Takmer okamžite zaspali.

* * *

Postupne si obaja zvykli na nový režim. Trikrát denne dostávali milkšejk, pričom postupne im zvyšovali dávku až na tri litre. Ani jednému to teraz nerobilo až také problémy, lebo po štyroch dňoch sa im žalúdky podstatne zväčšili, a tak sa stávalo, že čakali na svojich kŕmičov hladní.

Pán Garrett ich chodil z času na čas pozrieť. Neskrýval radosť z toho, keď uvidel, ako mu obe ľudské prasce rastú pred očami. Matúš tučnel rýchlejšie ako Filip, brucho sa mu značne zaguľatilo a bolo mäkšie. Narástol mu aj zadok. Filip začal mohutnieť rovnomerne po celom tele, priberal všade. Matúš ho často pristihol pri tom, ako skúma svoje telo a často sa mu z toho postavil vták. Filip sa to spočiatku snažil skrývať, lebo sa hanbil, ale nakoniec mu Matúš povedal, aby s tým prestal, lebo si začal uvedomovať, že sa z tohto megachlievu asi nedostanú. Nech si aspoň on užije vtáka, vravel si často s povzdychom. Od momentu, keď toho jeho zatvorili do pásu cudnosti, už uplynulo mnoho dní a nadržanosť v ňom rástla každou minútou. Kedysi bol zvyknutý si vyhoniť každý deň, niekedy aj viackrát, teraz to nešlo. Klietku mu dávali dolu každý týždeň, aby mu umyli vtáka. Po treťom umývaní však nasadili menšiu klietku. Žiadna erekcia mu nehrozila.

Matúš sa s Filipom postupne spriatelil. Rozprávali si svoje životy pred únosom, začali sa utešovať a po niektorých vykrmovaniach, kedy ich bruchá obzvlášť boleli, sa vzájomne masírovali. Stade bol už len krok k tomu, aby začali spolu tráviť aj noci. Nepotrebovali sa zohriať, miestnosť bola vykúrená tak akurát pre ich nahé telá, ale vzájomne potrebovali dotyk niekoho iného ako len poškrabkanie od pána Garretta alebo Ragača. Vzájomne si rozumeli, boli v tom spolu. Čoraz častejšie zaspávali bok po boku. Matúš sa už párkrát pristihol pri tom, ako hladká Filipa po zmäknutej hrudi a postupne prechádza cez roztečené brucho až po nafúknuté stehná. Musel s tým však prestať, pretože sa vtedy jeho uväznený vták snažil v klietke postaviť, a to nebolo možné. Pohľad na to, ako sa Filipovi postaví vták kedykoľvek, ho začal ešte viac vzrušovať, takže sa ocitol v bludnom kruhu vzrušenia a bolesti.

Postupne si zvykli aj na chodenie po štyroch. Keďže to bolo náročnejšie ako chodenie vzpriamene, čoraz viac času trávili len ležaním. Doslova ako prasce, uvedomili si po pár týždňoch.

Tekuté vykrmovania pokračovali a obidvaja si na ne časom zvykli. Udiali sa však dve novinky. Prvou bolo to, že im doniesli predĺženú misu, do ktorej nasypali slané snacky. Kedykoľvek si z nich mohli vziať. Spočiatku sa tomu úpenlivo bránili, ale ich rozšírené žalúdky a málo milkšejkov spôsobili taký hlad, že sa do nich pustili. Aj tak nemali nič iné na práci – mohli len jesť, spať a čakať na to, kedy znovu príde ich vykrmovacia čata. Postupne im začali nosiť aj mini pizze, šišky či jednohubky. Vrcholom však bolo, keď jedno ráno priniesli trojposchodovú fontánu na čokoládu a k tomu nakrájané ovocie. To zlovestné ticho v chlieve teraz prerušoval len žblnkot padajúcej čokolády. Ten lahodiaci zvuk ich vábil ako sirény. Nemohli sa nabažiť opojného spojenia jahôd a čokolády, ktoré sa rozplývalo v ich ústach. Doriti, Matúš, kroť sa, nerob presne to, čo chcú, snažil sa pripomínať si, ale nemohol si pomôcť. Nejaká nová časť mu dookola opakovala, aby sa na to vykašľal, aby si dal ešte jeden banán s čokoládou a k tomu ešte niečo slané, napríklad ten praclík tam... A ktovie ako chutí praclík s čokoládou, to by bolo treba vyskúšať...

Filip zrazu precitol z čokoládového posadnutia a nemohol uveriť vlastným očiam, keď videl, ako sa Matúš posadil priamo pred fontánu a ponáral do nej všetko, čo mu prišlo pod ruku. Bol ako v tranze. Čoraz viac bol zaplieskaný čokoládou, ktorá mu kvapkala z rúk a z úst. Postupne stekala po jeho bacuľatých prsíčkach až na rozkysnuté brucho. Keďže bolo neuveriteľne mäkké, vytvorili sa mu na ňom mnohé záhyby. Matúš si čokoládu nevšímal a čím viac sa naťahoval za ďalším budúcim sústom, tým viac si ju nechtiac roztieral po sebe. My sa fakt meníme na prasce, zhrozil sa Filip. Odknísal sa k nemu,vystrel ruku a PRÁSK! Z celej sily mu strelil takú silnú facku, až mu na tvári zostala červená stopa.

„Spamätaj sa, MATÚŠ! Presne sem nás chceli dostať!“ triasol s ním Filip a jeho krik sa miešal so vzlykmi. „Pozri sa na seba, veď vyzeráš ako sviňa! Si tučný, špinavý a myslíš len na jedlo!“

„Nechaj ma!“ osopil sa na neho Matúš a naťahoval sa svojimi zagebrenými rukami za ďalším banánom. „Seriem na všetko, aj tak sa stadeto NIKDY nedostaneme! Mám hlad, nechaj ma na pokoji!“

Filip sa odplazil do kúta a pozeral sa na to, ako sa jeho jediná spriaznená duša prepadáva čoraz hlbšie obžerstvu. Áno, aj on mal hlad, ale stále mal v sebe nádej, že stadeto odíde. Tento moment bol pre neho ťažký. Zrazu sa cítil neuveriteľne osamelo.

Ak bol Filip zdrvený týmto momentom precitnutia, nemal žiadnu šajnu, že v ten deň príde ešte druhý ťažký okamih. Po rutinnom obednom výkrme na stene vošiel do vnútra pán Garrett a s ním ešte neznámy pán. To neveštilo nič dobré. Pán Garrett pristúpil k Filipovi, poťažkal si jeho brucho a súhlasne pokýval hlavou.

„To je bravko,“ ozval sa Ragač a smeroval to k neznámemu pánovi. Filip pocítil, ako oči neznámeho skenujú každý centimeter jeho tela. Potom si na zlomok sekundy zahryzol do spodnej pery a takmer nebadane prikývol hlavou.

Pán Garrett prešiel k Matúšovi. Pohladil ho po tvári a poškrabkal na spodku brucha.

„A toto je naša svinka,“ predstavil ho Ragač neznámemu mužovi a v hlase mu bolo cítiť neskrývanú hrdosť na výsledky. Pán Garrett nadvihol neforemné brucho, ktoré už skoro celé zakrývalo uväzneného vtáka. Neznámy muž pristúpil bližšie, zahľadel sa naň a potom sa usmial. Filip sa zhrozil z toho úsmevu, ale Matúšovi to bolo jedno – bol rád, že mu niekto na pár sekúnd uľavil od tiaže brucha.

„Ktorým chcete začať?“ úctivo sa ho spýtal Ragač.

„Začneme svinkou,“ stroho vyhlásil chladný hlas. Vtedy pristúpili pomocníci a vytiahli injekcie. Po minúte hrôzy z toho, čo ich čaká, sa Filipove i Matúšove videnie rozplynulo do čírej tmy.

* * *

Matúšove oči sa pomaly otvorili. Obraz bol trochu rozhojdaný, akoby vypil príliš veľa alkoholu. Nie a nie sa ustáliť. Snažil sa pozviechať, ale mal príliš málo síl. Zavrel oči a snažil sa rozdýchať. Netušil, čo sa stalo, ale boleli ho viaceré časti tela. Zatvoril oči a zaspal. Zato Filip už tušil veľmi dobre, čo sa udialo. Bol schúlený v kúte a triasol sa tak veľmi, až jeho brucho vyzeralo ako rozhojdaná huspenina. Preštvornožkoval sa k Matúšovi a jemne ho potriasol. Len zachrapkal, tak ho potriasol znovu, silnejšie.

„Prebuď sa, Matúš,“ naliehal na neho. Horko-ťažko sa mu ho podarilo vzkriesiť. Keď Matúš plne precitol, podvedome si prešiel rukou po bruchu, ale niečo mu zavadzalo.

„Čo to kurva je...?!“ zrúkol. Na bruchu mal rovnomerne rozmiestnené prasacie bradavky. Nemohol tomu uveriť. Posadil sa, aby ich lepšie preskúmal, ale zistil, že mu niečo prekáža. Načiahol sa dozadu a dotkol sa svojho nového chvostíka. Pozrel sa na Filipa s nádejou, že mu povie, že je to len zlý sen, že to nie je pravda, ale zháčil sa, keď ho zbadal. Filip mal tiež bradavky po celom bruchu a takisto aj chvost. A … prasacie uši. Ale ak ich má on, tak... Rýchlo si skontroloval rukami hlavu a nahmatal si obrovské lopúchy. Spustil ruky a znovu si prezeral svoje nové bradavky. Nadvihol brucho, aby videl aj tie posledné a vtedy si uvedomil, že pod bruchom nič nie je. Zašiel si tam rukou, ale nič tam nenašiel. Na mieste svojho vtáka mal len dieru. Ako svinka. Spravili z neho prasnicu!

V tom sa otvorili dvere, nastal čas kŕmenia. So zvyčajnou partiou prišiel aj tento ľudsko-zverolekár, aby obom skontroloval, či sa dobre hoja rany a stehy. Matúš chcel na neho skočiť a vyškriabať mu oči, ale v poslednej chvíli sa spamätal, že má stále na sebe obojok.

„Odviedli ste výbornú prácu,“ pochválil chirurga Ragač a so záujmom si prezeral Matúšovu dieru medzi nohami. „Keď priberú ďalší polmeter na váhe, budú čoraz viac vyzerať ako riadne prasce.“ Zatiaľ ich strážca s pomocníkmi vytiahli hore, aby do nich naliali ďalší výdatný šejk.

„Aká sa z teba stala pekná svinka,“ takmer nečujne zašeptal Ragač Matúšovi do ucha, počas toho, ako bojoval s neustále sa valiacim tokom hustej potravy. Ragač prešiel k Filipovi, chytil jeho vtáka do rúk a začal mu ho honiť. „Nezabudni, že teraz je v tejto miestnosti len jeden kanec. A táto svinka vedľa to nie je,“ ukázal hlavou smerom na Matúša. „Tak nám neurob pred pánom Garrettom hanbu...“

Keď kŕmenie skončilo a všetci odišli, vo Filipovej hlave sa v nekonečnej slučke prehrávala Ragačova veta. K tomu ho nikdy nedonútia. Nikdy!

* * *

Priberanie týchto nových prasiat bolo obrovské. Matúš musel nabrať od začiatku chytenia do chlieva aspoň dobrý polmetrák. Riť mal veľkú, sadlovú a pri každom pohybe ku válovu miestu s jedlom sa vlnila. Brucho bolo také veľké, že viselo už len pár centimetrov nad zemou, a také mäkké, že Filip na ňom pravidelne spal a odpočíval. Prechádzanie k jedlu sa stalo komplikovanejším, takže napriek veľkej miestnosti sa zdržiaval len neďaleko. Zvykol si na tento nový režim – jedlo a spánok, ale jediná vec, ktorá mu robila vrásky na čele, bola jeho neukojenosť. Napriek tomu, že už nemal vtáka ani vajcia, bol čoraz viac nadržaný. Tak veľmi, až zúfalo čakal na to, kým Filip zadrieme, aby skúšal, či si aspoň prstami môže uspokojiť svoju novú dieru. Takéto hry trochu zahnali jeho chuť, ale nevedeli ho úplne ukojiť. Preto sa nadržanosť snažil čoraz viac obracať práve na jedlo.

Filip tiež pribral, ale nie až tak veľmi, ako Matúš. Sadlo sa mu rozkladalo po celom tele, ale čoraz viac sa už začínalo sústreďovať do pevného pupka. Na rozdiel od svojho spolupútnika sa mohol ukájať, i keď to bolo čoraz komplikovanejšie. S hrubnúcim telom a narastajúcim tvrdým kotlom pred sebou bolo honenie náročnejšie. Navyše mu podbruško narástlo tak veľmi, že sa mu vták z pôvodných 18 cm zmenšil na 14 cm. Vedel, že ak bude výkrm pokračovať aj naďalej, dostane sa do bodu, kedy sa už sám nebude môcť spraviť. Radšej nestriekať, ako by som mal... Neustále sa zastrájal a vytrvalo odbíjal ozvenu Ragačovych slov.

Pán Garrett bol ako v siedmom nebi. Čoraz viac času trávil so svojimi novými ošípanými. Kontroloval nové bôčiky a dookola prehmatával karé. Ani jednému z nich to nevadilo, majiteľove dotyky boli príjemné a nič sa nevedelo vyrovnať pocitu zo škrabkania, keď ležali na boku a odfukovali po zvlášť výdatnom jedle. Navyše Matúša začal postupne vzrušovať pohľad na hviezdičky v majiteľových očiach, ktoré sa mu zjavili vždy, keď rozvlnil jeho mäkké brucho. I keď bol stále oblečený, na nohaviciach pána Garretta bolo vidno, že má čoraz menej krvi v hlave.

Dennodenný rituál s vykrmovaním prebiehal ako zvyčajne, ale tentokrát už museli strážcovi pomáhať so zdvíhaním aj pomocníci. Keď boli v týchto chvíľach vystretí, obaja cítili váhu svojho brucha a sadla. Matúš bol spočiatku po operácii veľmi nespokojný, keď si všetci štyria so záujmom prezerali jeho novú dieru a komentovali kvalitu doktorovej práce. Neskôr mu to však už bolo jedno. Zmieril sa s tým, že už stadeto neodíde. Ak by aj mal možnosť, prečo by mal odísť, hlavne teraz, keď vyzerá ako obyčajná sviňa?! Tieto myšlienky ho začali vnútorne upokojovať a návaly stresu, ktoré mal predtým, boli čoraz zriedkavejšie.

Filip ešte stále nestratil nádej, že sa dostane z tohto pekla, i keď si nevedel predstaviť, ako by utiekol. S obmedzením pohybu stratil kondičku a ak by sa aj nejako prebojoval cez túto gorilu a parchantov, ťažko by skryl svoje lopúchy či bradavky. Ťažko však mohol rozmýšľať nad plánom, keď sa mu do bachora liala špenátová omáčka s kúskami bravčového. Aký paradox, pochmúrne sa zamyslel počas pregĺgani – prasatá jedia prasatá. Vzápätí sa zahriakol. Nie, nesmie takto premýšľať.

„Všimli sme si, že sa ti nejako nechce skočiť na svinku,“ zašeptal mu do ucha Ragač a rukou mu dráždil vtáka. „Videl si niekedy, aby sa bravko robil rukou?“ syčal mu do ucha. „Vidím to tak, že ti budeme musieť pomôcť prelomiť tento zlozvyk...“ dopovedal Ragač a poskladal mu prsty do päste. Filipovým rozkysnutým telom prešla vlna zimomriavok.

Posledné kvapky tukodarného koktejlu dotiekli, nastal čas, aby to všetko ako zvyčajne strávili. Obočia na obidvoch tvárach sa zvraštili, keď pomocníci doniesli nejakú pilulku a vodu. Čo im chcú zase spraviť? Alebo je to na podporu trávenia? Poslušne otvorili ústa, prehltli ju a zapili vodou. Potom Ragač nasadil Filipovi na obe ruky svetloružové kovové náramky a cez vtáka mu natiahol prúžok, ktorý okamžite obopol jeho koreň.

Efekt tabletky sa ukázal už po pár hodinách. Ako zvyčajne ležali spolu bok po boku a podriemavali, aby strávili všetko v ich žalúdkoch, keď si Matúš postupne uvedomoval, že asi začína šalieť. Ak bol posledné dni nadržaný, tak to bolo nič oproti tomu, ako sa jeho libido zvýšilo teraz. Bol nadržaný ako fretka. Okamžite by zasunul, potreboval sa vybúriť. Potom si spomenul, že on už nemá čím zasunúť. Prsty mu rýchlo zmizli v dierke. Po chvíli pocítil, ako sa Filipov vták postavil. Aj predtým sa to tak dialo, ale teraz mu stál ako svieca už niekoľko desiatok minút. Prečo im dali tabletky na vzrušenie, zamýšľal sa Matúš a potom mu to doplo. Zrazu sa zháčil a znechutený sa rýchlo odpratal preč od Filipa, akoby sa bál, že na neho skočí hneď, ako sa prebudí. Znovu si prehmatával svoju dieru. Prečo práve on? Prečo nie Filip? Na zlomok sekundy sa mu zjavila predstava, ako sa Filip snaží napchať do neho svojho vtáka, a zahmlelo sa mu pred očami. Snažil sa to čo najrýchlejšie vytesniť. Rozkymácal sa ku koláčom, naberal si ich na ruky a pchal to všetko do úst, ale o to viac sa mu tá fantázia rozvíjala pred očami.

Filip nespal. Akoby by mohol spať, keď mu vtákom pulzovalo a bol taký vzrušený, že by okamžite ojebal každú babu, ktorá by prišla k nim? Keď videl, ako je Matúš hlboko zabraný do žrania, posadil sa, aby si našiel svoju obľúbenú pozíciu na honenie, pretože s pupkom to bolo náročné. Načiahol sa rukou, ale vzápätí pocítil obrovskú bolesť na svojom vtákovi. Čo to je, kurva!? Celý zúfalý z nadržanosti sa znovu a znovu pokúsil dotknúť vtáka, ale neustále jeho telo dostalo dávku elektriny. Nezvládol to a po jeho bacuľatých lícach a trojitej brade začali stekať slzy.

„Čo sa deje, Filip?“ spýtal sa ho zo znepokojením Matúš hneď, ako začul vzlyky pomedzi chrúmanie. Filip sa nezmohol na slovo, ale Matúš to okamžite pochopil. Na okamih zaváhal, potom sa zhlboka nadýchol, kľakol si pred neho a uchopil vtáka do ruky. Nikdy sa nedotkol cudzieho prirodzenia. Začal pomaly prechádzať rukou hore-dole, druhou ho začal hladiť po stehne. Filip zaklonil hlavu a privrel oči. Potreboval len striekať, nič iné. Ako Matúš postupne zrýchľoval honku, Filipove vzdychanie sa prehlbovalo. Obaja vedeli, že sú blízko. Filip zrazu zaručal a vystreklo z neho semeno. Časť pristála na Matúšových záhyboch na bruchu. Nečakal, že toho bude tak veľa. Poutieral sa slamou a potom si položil hlavu na Filipovu hruď. Takmer nečujné ďakujem ho po veľmi dlhej dobe pohladilo na duši. I keď by chcel byť sám na jeho mieste a striekať, bol rád, že mu pomohol uvoľniť napätie. Obidvaja spokojne zaspali.

* * *

Ak si boli predtým blízki, teraz bol ich vzťah omnoho intímnejší. Filip si čoraz častejšie položil ruku na jeho bok a Matúš rád zachádzal rukou do jeho lona. Zistil, že keď sa Filip spraví, akoby sa s ním spravil trochu aj on.

Ragač aj pán Garrett boli nadmieru spokojní. Ich prasce utešene priberali na váhe, zbližovali sa a čoraz viac sa ponárali do svojej novej identity. Aj naďalej im podávali tabletky na zvýšenie nadržanosti, takže tabu z honenia bolo nakoniec úspešne prekonané. A nielen to – Filip začal byť čoraz nástojčivejší, aby mu Matúš pomohol, keď na neho prišla ďalšia vlny nadržanosti. Matúš neprotestoval, úplne sa podriadil biorytmu svojho kanca. Filip bol schopný striekať aj tri-štyrikrát za deň, takže ho po krátkom čase omrzela monotónna honka. Jedného dňa sa posadil, roztiahol nohy do široka a rukami si nadvihol svoj kotlík. Pozrel sa na Matúša, oblizol si peru a potom mu pohľadom rozkázal, aby sa o neho dolu postaral. Keď sa Matúš priblížil k nemu, schmatol ho za hlavu a tlačil mu ju do svojho rozkroku. Matúš sa najprv inštinktívne vzpieral, ale potom rezignovane otvoril ústa. Filip mu vložil úd do úst. Chytil jeho oholenú hlavu a pomaly začal prirážať. Naskočila mu husia koža, spomenul si, ako kedysi pred tisíc rokmi jebával baby na internáte. Bolo mu úplne jedno, že teraz sa o jeho náradie stará muž. Huba ako huba, uzavrel to sám v sebe a pokračoval v prirážaní. Matúša sem-tam začalo napínať, pretože aj keď bol Filipov vták menší, ako na začiatku, stále to bolo veľa na jeho panické hrdlo. Ak ešte v ňom zostávali nejaké posledné zvyšky človeka, v tomto momente sa už asi úplne vytratili. Učil sa za pochodu, prechádzal mu jazykom po žaludi. Cítil ako mu vták pumpuje a ako mu čelo vráža do jeho roztečeného podbruška. Stal sa jeho chodiacou hračkou, jeho vyprázdňovačom gulí. Pokračoval ešte v intenzívnejšom fajčení, až pocítil, ako mu semeno vstreklo hlboko do hrdla. Zacítil jeho pachuť, poslušne však prehltol.

„Mám hlad,“ lakonicky prehlásil Filip a utrel si pot z čela.

* * *

Prešli ďalšie týždne. Obidve prasce stratili pojem o čase. Matúšova váha sa postupne ustálila, ale Filip naberal ďalej. Ich vzťah sa trochu zmenil – neboli si už takí rovnocenní ako na začiatku. Filip sa k nemu začal správať arogantnejšie a čoraz drsnejšie si vyžadoval sexuálnu aktivitu. Postupne ho omrzelo aj fajčenie, i keď sa schopnosti jeho svinky rýchlo zlepšovali. Matúš s ním odmietal spávať a radšej zaliezol do iného kúta v miestnosti, lebo Filip mu čoraz viac hladil zadok a rukou zachádzal aj k jeho diere v rozkroku. Nechcel a ani si nevedel predstaviť, že by ho mal niekto jebať. Predsa v ňom zostal kúsok hrdosti. Keď sa k nemu Filip v noci z času na čas priblížil, vždy sa rozkričal a snažil sa mu dohovoriť, aby sa spamätal. Potom však prišla tvrdá rana.

Jedného rána doniesli do chlieva obrovskú váhu. Bolo to prvýkrát od začiatku vykrmovania, kedy ich mali vážiť. Veľmi ich nemuseli prehovárať, aby si na ňu stúpli, obaja boli zvedaví. Matúšovi ukázala 167 kíl, Filipovi 153. Na krátku chvíľu si spomenuli na obdobie, keď boli obidvaja chudí ako kosť a koža – bolo to tak dávno...

„Vidíte, našli ste svoj nový zmysel života,“ prihováral sa im Ragač, kým ich oboch škrabkal pod krkom. Vytiahli ich k stene a po obvyklej dávke prišli do miestnosti pomocníci s injekciami v ruke. Nie, nie znovu, prosím... O pár minút telá ochabli.

* * *

Matúša ukrutne bolela hlava. Narkóza musela byť veľmi silná. Otvoril oči a rozhliadol sa po miestnosti, boli doma, na slame. Pustil sa do vyšetrovania svojho tela – prsty mal stále rovnaké, nohy tiež. S trochou nádeje skontroloval svoj rozkrok, ale zostal bez zmeny, už navždy bez vtáka. Vtedy si uvedomil, že má niečo v uchu. Pritrmácal sa k zrkadlu. Bol označkovaný. V uchu mu svietil žltý plastový štítok s nejakým registračným číslom a dátumom. Vtedy si spomenul, že to bol deň, kedy ich uniesli. Zdalo sa mu to ako pred sto rokmi. Potom sa však pozrel bližšie do svojej tváre a od prekvapenia zvískol. Teda... Nezvískol, ale zakrochtal. Nevedel zrazu, čomu sa venovať viac, bol zdrvený a zmätený. Rukami sa dotkol svojho nosa. Bol zväčšený a jemne predĺžený a na prvý pohľad pripomínal prasací rypák. Neveriacky si ho prehmatával. Uvedomil si, že sa už viac podobá na prasa ako na človeka. Rypák, uši, tučná brada, sadlo na celom tele, bradavky... Pozrel sa na Filipa, ktorý sa akurát preberal. Doknísal sa k nemu, aby sa pozrel, či aj jemu spravili to isté. V uchu mu svietilo označenie 121-M a aj nos mal zmenený. Potriasol ho s hrôzou v očiach. Filip sa na neho ešte rozospato zadíval a potom zakrochtal, akoby sa pýtal, čo sa deje. Trvalo mu zhruba tri sekundy, kým si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Zopakoval to znovu, ale z hrdla sa mu vydral len prasací nárek. Snažil sa o rôzne zvuky, rôzne hlásky a podobne, ale svoje hlasivky nevedel ovládať. Matúš mu smutne pritakal-zakrochtal. Cesty späť niet.

Pre Filipa to bola posledná kvapka. Zrútil sa, ostatné zvyšky odporu boli zlomené. Človek uväznený v tele prasaťa. Cítil sa osamotený, len sám so svojimi myšlienkami. O to častejšie teraz trávil čas so svojou svinkou. Spali spolu na boku, vyvalení ako prasce. Postupne sa obaja naučili vyjadrovať a porozumieť základné emócie – radosť, smútok, frustráciu, nadržanosť, spokojnosť.

Život v chlieve pokračoval ako doteraz. Pravidelné výkrmy striedal odpočinok a vyžieranie sladkostí a jednohubiek, keď sa nudili. Svinka pokračovala v uspokojovaní potrieb svojho kanca. Ten bol neustále nadržaný a neuspokojený, pretože mu stále podávali tabletky na zvýšenie žiadostivosti. V hlave už čoraz menej premýšľal ako človek a čoraz viac sa správal pudovo. Jesť, spať, striekať. Jesť spať striekať. Jesťspaťstriekať... Jedného dňa na neho prišla taká neuveriteľná túžba zasunúť si, že úplne zabudol na to, že v chlieve sa nachádza ľudská bytosť v tele prasaťa. Bol tak neuveriteľne nadržaný, že videl pred sebou len dieru v sadle, do ktorej by zasunul. Matúš okamžite pochopil a výhražne sa rozkrochtal, ale kanec bol akoby hluchý. Pevne chytil kyprý zadok svojej svine a druhou rukou si nahmatal horko-ťažko svojho vtáka. Svinka sa bránila, snažila sa mu uhnúť, revala, ale bravko sa potreboval konečne do niekoho vysemeniť. Napokon sa mu podarilo nájsť, čo hľadal. Svinka 122-F sa snažila vymaniť, ale zareval na ňu tak silno, až stíchla a prestala sa brániť. Kanec si pokojne zakrochkal a začal svojim údom vnikať do jej zadku. Zrazu pocítil, že sa nachádza vnútri. Svinka od prekvapenia nad neznámym pocitom ticho zakrochtala. Kancove boky sa rozhýbali a začali rytmicky prirážať do tej kopy sadla. Bože, to boli veky, odkedy naposledy niekoho jebal, prebehlo mu mysľou. Oboma rukami chytil pevnejšie záhyby na bokoch ako nejakú uzdu a pustil sa do rýchlejšieho jebania. Svinke sa brucho rozvlnilo všetkými smermi, až sadlo vyzeralo ako morský príboj. Pozrela sa do zrkadla a ten pohľad ju vzrušil ešte viac. Videla, ako sa bravkov kotol rytmicky hýbe a ako sa jeho tvár rozplýva od blaženosti. Chvíľu pozorovala svoje rozkysnuté rozhojdané telo a nemohla uveriť tomu, že sú to oni dvaja. Kancove dýchanie sa čoraz viac prehlbovalo, funel a krochkal od spokojnosti. Postupne zrýchľoval, až nakoniec vstrekol svoju veľkú dávku hlboko do svinky. Osemenil si ju. Svinka sa zvalila na zem a rozdýchavala fakt, že ju niekto oplodňoval. Cítila, ako jej pomaly vyteká semeno. Nechala ho zaschnúť na sebe, bolo jej to jedno. Nevedela sa dočkať toho, kedy si to zopakujú. Kanec 121-M sa vrátil k nej, prisadol si a pustil sa do koláčov, ktoré si nanosil. Prácu mal spravenú, môže jesť.

Pán Garrett sa spokojne usmial spoza zrkadla.

* * *

Bravko si dvakrát poklopkal po svojom bachore a zakrochkal. Svinka k nemu poslušne pribehla – vedela, že dnes má chuť na fajku. Pustila sa do práce, zatiaľ čo sa on hral s jej bradavkami... Život v chlieve nezastal. Obe prasce pribrali ešte zhruba ďalších 20 kíl a so svojimi životmi boli maximálne spokojné. Mysleli si, že takto to už bude stále, nenapadlo im nič, čo by ešte mohli s nimi spraviť. Mýlili sa.

Po pravidelnom rannom výkrme ich pomocníci nahnali do klietky na kolieskach. Zjavne opúšťali svoj chliev, svoj domov. Pritúlili sa k sebe a zdesene očakávali, čo sa bude diať. Strážca a viacerí pomocníci začali pomaly tlačiť klietku smerom ku dverám. Prešli dlhou chodbou, do ktorej dopadalo silné letné svetlo. Prasce sa rozhliadali okolo seba. Zrazu zbadali miestnosť, v ktorej ich vážili na začiatku. Bravkovi sa zdalo, že zahliadol dve chudé telá spútané na zemi. Pokračovali ďalej, až zastali pred dverami, spoza ktorých sa ozýval hurhaj. Strážca otvoril dvere a sprievod s klietkou vošiel dovnútra.

Obe prasce onemeli. Nachádzali sa v miestnosti podobnej tej ich, ktorá však bola omnoho väčšia. A ktorá bola plná ľudských prasiat. Presne ako oni. Tučnejšie, chudšie, tmavšie i biele. Boli ich tam desiatky. Niektoré spali, iné sa uspokojovali a ďalšie zas boli sústredené do žrania.

Dvere na klietke sa otvorili a Ragačova ruka ich pobádala von. Nesmelo vykročili na slamu a rozhliadali sa po svojich nových spolusúputníkoch. Viaceré prasce sa k nim dotrmácali a začali si ich prehliadať.

Svinka spozorovala, ako sa k nej približuje 089-M. Keď zbadala jeho úškrn na tvári a vytŕčajúcu špičku žaluďa spod jeho prevaľujúceho sa brucha, okamžite pochopila, čo sa bude diať. Zvalila sa na chrbát a poslušne čakala, ako si tento kanec podá nový prírastok ako prvý.