SK: Zľava

Tento príbeh napísal slovenský fanúšik priberania MakeThisSlovakFat. Máš aj Ty v hlave super poviedku? Pošli ju na rotib564@gmail.com a my ju radi zverejníme.

**************

Stál som pred vchodom do paneláku. Vytočil som číslo, ktoré mi dal včera týpek na Facebooku. Chvíľu to zvonilo, potom sa ozval hlbší mužský hlas.

„Prosím, Kukura.“

„Dobrý deň, pri telefóne Valentovič. Prišiel som sa pozrieť na byt. Včera som vám písal na Facebooku.“

„Ach, áno, viem. Hneď som dolu.“

Hral som sa chvíľu s mobilom, kým sa otvorili vchodové dvere. Chcel som mať túto prehliadku už za sebou. Bol som unavený z novej práce a tento týždeň som bol pozrieť už tretí byt.

Dvere sa otvorili a stál v nich vysoký a jemne svalnatý muž, tipoval som mu okolo štyridsiatky. Mal na krátko ostrihané čierne vlasy a jemné rovnomerné strnisko. Čierne kraťasy a biele tričko bez potlače mu sadli ako uliate. Vzájomne sme sa premerali a odhadovali, čo je ten druhý za človeka.

„Pán Kukura?“ spýtal som sa nesmelo. Nikdy som nemal rád zoznamovanie.

„Hej, som to ja. Tak sa ideme na to mrknúť? Inak, môžeme si tykať?“

„Jasné, prečo nie. Som Adam.“

„Michal, teší ma. Už si dlho v Bratislave?“ spýtal sa ma, kým sme išli k výťahu.

„Nie, ešte len týždeň. Robil som predtým v Žiline, ale povedal som si, že vyskúšam po štyroch rokoch zmenu, tak chcem vyskúšať, ako je to tu.“ Radšej som pomlčal, že ma z tej práce vyhodili a v Žiline som fakt už nemal chuť zostať ani minútu naviac.

„Jasne, chápem. Už si si niečo našiel?“ zvedavo sa ma opýtal. Nastúpili sme do výťahu, stlačil číslo päť.

„Našiel som si práve tu v Ružinove. Malá firma, administrácia, od budúceho týždňa tam nastupujem,“ ukončil som rýchlo, nemal som chuť sa baviť o tom s neznámym človekom.

„Tak to držím palce. Ja som účtovník, robím pre viacero firiem.“

Vystúpili sme z rozhrkotaného výťahu. Nasledoval som Michala ku dverám bytu. Odomkol ich.

„Už sme tu, nech sa páči. Byt je zariadený, priestranný, s balkónom. Môžeme začať kuchyňou, ktorá je spojená s malou obývačkou.“

Malá kuchyňa by mi postačovala, aj tak nie som žiadny šéfkuchár a varenie ma nebaví. V obývačke bol sivý pohodlný gauč, moderný nábytok, na stene telka. Vyzeralo to dobre. Michal si ma premeral pohľadom, asi tipoval, ako to na mňa zapôsobilo.

„V byte sú dve samostatné nepriechodné izby. V druhej je už dlhodobo nasťahovaný chalan. Tichý, nefajčiar, asi študuje, ani neviem. V každom prípade si na neho nikto nikdy nesťažoval. Poď, ukážem ti tvoju izbu.“

Prešli sme krátkou chodbou k dvom dverám, zamierili sme do pravých.

„Byt je po celkovej rekonštrukcii, minulý rok boli vymieňané okná aj podlaha, boli spravené maľovky. Treba na to dávať pozor. Na druhej strane si môžeš izbu prispôsobiť, ako chceš.“

„Ako je to so zvieratami?“

„Malé nehlučné zvieratá môžu byť, nejaké rybičky alebo morské prasa, ale mačky nie, lebo spolubývajúci má alergiu, mne by to inak nevadilo. A pes tiež nie, pretože nad nami býva ješitná suseda, ktorej to stále prekáža a nemám chuť sa už s ňou viac hádať,“ dopovedal opretý o veraje, pričom ma pozoroval, ako som si prezeral izbu. Veľkosťou by bola fajn. Klasika nábytok, ale celkovo to vyzeralo v pohode. Vlastne môžem povedať, že zo všetkých bytov sa mi to tu videlo najlepšie. A veľkou výhodou bolo to, že by som to stadeto mal veľmi blízko do práce.

„Ideme ďalej?“ prerušil moje úvahy Michal. „Hneď vedľa sa nachádza samostatné wecko a kúpeľňa.“

Aj tieto dve časti bytu boli zrekonštruované. Vyhovovalo mi to, potrpím si na hygienu. Všimol som si, že môj prípadný spolubývajúci je asi tiež poriadkumilovný; na poličke mal všetko úhľadne zoradené, bolo to skoro ako vo výklade. Začínal som byť zvedavý, či je ten spolubývajúci pekný.

„Inak ako je to s internetom? Je tu niečo natiahnuté?“

„Je tu optika, v cene,“ ihneď odvetil Michal. Zdalo sa mi to, alebo si ma znovu premeriaval?

Znovu som prešiel celý byt a kalkuloval som, či by mi to vydalo s mojím nástupným platom. Možno by sa dalo niečo zjednať.

„A čo sa týka ceny, koľko je na mesiac?“ zahral som sa na sprostého.

„Je to plne zrekonštruovaný byt vo veľmi dobrej lokalite. V blízkosti je hneď električková zastávka, v centre si za pár minút. Je tu zároveň aj neďaleko nákupné centrum. Za byt, energiu a internet to je 330€,“ odrapotal Michal ako nejakú naučenú veršovanku.

„Dalo by sa ísť nižšie?“ skúsil som vyjednávať, ale mierny úškrn na jeho tvári mi prezradil, že je to márne.

„Nie, 330. O túto izbu sa zaujímajú aj iní,“ odvetil Michal. „Nie som zas bezcitný, viem, ako je náročné sa rozbehnúť v novom meste, takže vieme sa dohodnúť v prípade náhlych finančných problémoch aj na nejakých splátkach.“ Pozeral sa mi priamo do očí a mal som pocit, akoby mi poslednou vetou chcel niečo naznačiť.

„A ako je to so zálohami?“

„135 eur. Tak ako sa ti to pozdáva?“ spýtal sa ma.

„Ešte si to musím premyslieť, bol som totiž aj v iných bytoch.“

„Jasne, len nad tým dlho nepremýšľaj. Podržím ti miesto do zajtra, potom to už nebude isté.“

Michal ma vyprevadil von z bytu a odpovedal mi ešte na pár otázok. Keď odišiel, pomyslel som si len dve veci. Tento byt chcem, je to super. Michal vyzeral dosť sexy, ktovie, či je tiež teplý?

***

Na druhý deň som zavolal Michalovi a povedal som mu, že sa chcem do bytu nasťahovať. V telefóne znel veľmi potešene. Na tele mi naskočili mierne zimomriavky. Michal mi povedal, že sa môžem do bytu nasťahovať už aj dnes. To by bolo super, pomyslel som si, ubytovne mám už plné zuby. Dohodli sme sa, že po práci okolo šiestej prídem do bytu, kde mi odovzdá kľúče.

Práca mi dnes utiekla veľmi rýchlo. Kúpil som si bagetu. Zas mi dala do nej veľa tatárky, pri jedení mi vytekala von. Neznášam to. Zavolal som Michalovi a čakal som pred vchodom dojedajúc bagetu.

Michal prišiel v modrých kraťasoch a v tesnej bledomodrej košeli, ktorá ukazovala každý sval jeho vypracovaného tela. Istá časť tela sa mi začala búriť.

„Servus, Adam. Dobrú chuť!“ poprial mi Michal s úsmevom. „Tak som rád, že to berieš. Môžeme ísť hore, dám ti kľúče a podpíšeme zmluvu.“

„Sorry, vôbec som sa nestíhal najesť v práci,“ mumlal som s plnými ústami.

„To je v pohode, treba sa najesť poriadne,“ odvetil Michal, kým sme čakali na výťah. „A bageta je úplne super, keď sa niekam ponáhľaš.“

„Hej, len by som to nemal, z takéhoto jedla sa len priberá.“

„Prosím ťa, tebe by pár kíl neuškodilo, vyzeráš ako nejaký kostlivec,“ žmurkol na mňa. „Koľko vlastne vážiš? Si len kosť a koža.“

„Teraz mám asi 62.“

Michal mal pravdu, bol som pri mojej výške 187 cm len kosť a koža. Bol som však so sebou spokojný, i keď v ideálnom prípade by som chcel nabrať nejakú svalovinu, aby som bol krajší. Trčiace rebrá sa mi totiž vôbec nepáčili. Gayom však áno.

Vošli sme do bytu a prešli sme rovno do obývačky. Vyzeralo to tak, že sa tu spolubývajúci nenachádza. Možno je v práci alebo niekde vonku s kamošmi. Michal sa posadil na gauč a na konferenčný stolík položil zmluvy.

„Dobre, môžeme sa do toho pustiť. Tu je zmluva, prečítaj si ju a na konci podpíš. Za byt to bude teda 330 eur vrátane energií a optického internetu. Všetky škody alebo poruchy mi hneď hlás. Dúfam, že nie si hlučný.“

„Nie, vôbec. Mne stačí len telka a playstation, som introvert.“

„Super. Prečítaj si to teda a podpíš vzadu. Ak by si mal nejaké otázky, pýtaj sa.“

Zahĺbil som do krátkej zmluvy o nájme. Očkom som sem-tam mrkol na Michala. Opretý o opierku na gauči ma pozoroval. Bože, to je sexy chlap. Myšlienkami som zablúdil do ríše fantázií, náhle som sa prebral a pokračoval v čítaní. V zmluve som nenašiel nič špeciálne, spýtal som sa ešte pár doplňujúcich praktických otázok. Podpísal som zmluvu a vrátil mu jeden originál. Vytiahol som peniaze na zálohu a podal som ich Michalovi. Prepočítal ich a s výrazom spokojnosti ich vložil do vrecka na nohaviciach. Mysľou mi prebleslo, aké by to bolo, keby rukou pokračoval ďalej do lona.

Asi som musel zízať, pretože sa na mňa uškrnul.

„Keby niečo, máš moje číslo. Dúfam, že sa ti bude dariť v práci,“ zaželal mi a nechajúc mi kľúče od bytu na kuchynskej linke odišiel preč.

Super, mám kde bývať, pomyslel som si, keď sa za ním zatvorili dvere. Bol ústretový, mohol som tu bývať aj keď ešte nie je prvého, alikvótnu čiastku mu doplatím neskôr.

Hneď na druhý deň som si po skončení práce vzal veci z ubytovne a zamieril som na moju novú adresu.

Na byte som bol sám. Nemal som čo na práci, tak som len trávil čas na notebooku v obývačke. Nejaké zoznamky, nejaké péčko, nič extra. Z ničnerobenia ma vytrhlo odomykanie dverí. Aha, takže môj spolubývajúci práve dorazil. Postavil som sa z gauča a šiel som mu oproti. Zostal som zarazený, keď som ho uvidel.

Teda, nedalo sa ho nevidieť. Predo mnou sa akurát snažil vyzuť snáď poltonový tučko. Ty kokso, to je aká rozkysnutá kopa sadla! Vysoký asi ako ja, krátke čierne vlasy.

„Č-čau, ja som tvoj nový spolubývajúci,“ vyjachtal som zo seba. Nevedel som spustiť zrak z jeho obrovského brucha. Pri pokuse vyzuť sa sa mu triaslo ako nejaká huspenina.

„Ahoj! Nemyslel som si, že Mišo zoženie tak rýchlo niekoho na byt,“ odvetil a usmial sa. Pod jeho bradou sa ako vizuálna ozvena nachádzali ešte ďalšie dve. „Ja som Gabo. A ty si... ?“

Strhol som sa z premýšľania nad tým, ako môže byť niekto taký tučný a vedieť sa pri tom ešte hýbať. „Sorry, ja som Adam.“

Podali sme si ruky. Mal ju spotenú.

„Cíť sa tu ako doma. Akurát som prišiel z práce, idem si dať šlofíka, môžeme pokecať neskôr.“

„To je v poriadku. Kde pracuješ?“ začal som vyzvedať. Ako sa narovnal, vyhrnulo sa mu tričko a spoza neho sa vyvalil kus brucha. Neviem prečo som si predstavil, že je to hladké a práve čerstvo nakysnuté chlebové cesto.

„Robím ajťáka v IBM. Pohodka robotka, často z bytu,“ prehodil Gabo a bez záujmu o ďalšiu diskusiu sa zavrel v izbe.

Dobre, pokrčil som mojimi imaginárnymi plecami a zahnal som myšlienky na to, ako je možné, že sa môže niekto vyžrať na také prasa. Určite si nemôže vidieť ani na vtáka, uvažoval som. Uisťujúc sa vo viere v kvalitný betón, aby som sa s Gabom nepreboril k susedke na štvrtom, som išiel trochu do mesta. Aj tak som nemal čo robiť na byte.

Vrátil som sa neskoro večer. Cez apku som sa stretol s jedným chalanom, pokecali sme. Fajn týpek, možno ešte niekedy pôjdeme spolu von. Keď som otvoril dvere na byte, do nosa mi udrela vôňa pizze. Gaba som našiel v obývačke pozerať nejaký akčný film. Bol som prekvapený, ako sa obývačka za tých pár hodín, kým som bol v meste, zmenila – okolo gauča boli krabice (!) od pízz, na gauči obaly od cukríkov a čokolád, na stole dve fľašky kofoly. Nemohol som uveriť vlastným očiam, to naozaj všetko, ehm, zožral na posedenie?!

Gabo si asi všimol môj zarazený pohľad: „Prepáč, hneď to tu upracem. Mal som menší hlad... Haha, ja som ten typ, ktorého je ho lepšie šatiť ako živiť. A táto elektráreň teda potrebuje hodne veľa paliva,“ zaškeril sa a potľapkal sa po obrovskom bruchu. Nedalo sa nevšimnúť si, ako sa jeho brucho a brada súčasne rozhojdali. Ak toto bol „menší“ hlad, tak pri tom väčšom si môže rovno objednať dva diviaky ako pre Obelixa, a to bude mať len ako predkrm.

„Hlad je hlad,“ povedal som diplomaticky. Gabo pokračoval nerušene v dojedaní Milky.

„To je pravda,“ pritakal mi s plnými ústami. „Vieš, treba sa už pomaly pripravovať na zimu. Aj ty by si mal, si ako špáratko.“

„Haha, nie, mne to takto vyhovuje. Navyše my sme prirodzene chudí v rodine,“ odvetil som mu, „takže sa chvalabohu veľmi nemusím obávať, že by som stlstol.“

„Nevrav hop, kým ti nepreskočí,“ zarehotal sa Gabo a žmurkol na mňa. „Ani sa nenazdáš a začne sa to lepiť aj na teba.“

Chcel som mu odvrknúť niečo sarkastické, ale radšej som si zahryzol do jazyka. Aj keď bol Gabo úplne masívny a obrovský, páčilo sa mi, že napriek svojej hmotnosti má sebavedomie. To mám na mužoch rád.

Postupne som sa v Bratislave udomácnil. Robota šla omnoho lepšie ako v Žiline. Plat nebol bohviečo, ale vyžil som, to bolo hlavné. Veď si neskôr nájdem určite niečo lepšie, možno po roku. Na byte som sa cítil dobre – ukázalo sa, že Gabo je dobrý spoločník, a tak sme spolu začali tráviť viac času. Obaja sme mali radi playstation a akčné filmy, takže ak som práve nemal nejaký úlet, tak sme večer strávili spolu. Jediné, čo mi prekážalo, bolo Gabove neustále vyžieranie všetkého, čo mu skrížilo cestu a bolo to aspoň ako tak jedlé. Stále som zízal, ako je možné, že ten chlap vie do seba spratať v pohode tri pizze a k tomu dve čokolády. A pomedzi to ešte plno koly a čipsov. Párkrát som mu navrhol ísť do posilky alebo ísť ráno bežať. Stále sa na tom len zasmial, potľapkal sa po bruchu a zaškeril sa, že nechce stratiť celé toto imanie, ktoré si rokmi vybudoval.

***

Ani neviem ako, a prešiel už polrok. Keď som si myslel, že som sa už vo všetkom ustálil, prišla od života tvrdá podpásovka. Vo firme sa zmenilo vedenie a to sa hneď začalo činiť: prepustili tretinu zamestnancov, hlavne tých nových. Teda aj mňa. Vraj som bol nadbytočný, nech sa poj…

Po pár týždňoch som už začínal byť nervózny. Ako naschvál sa mi nedarilo nič nájsť, len som stále chodil po pohovoroch. Bol som zúfalý, míňali sa mi peniaze, ktoré som si odložil na horšie časy. Celé dni som trávil len na notebooku, kde som stále prehrabával Profesiu.

„Stále sa ti nič nedarí nájsť?“ spýtal sa Gabo, ktorý nakukol do obývačky. Určite musel vidieť, že som už zúfalý.

„Vôbec nič, môžem to jebať,“ uľavil som si.

„Ja som bol na tom podobne pred pár rokmi,“ prisadol si Gabo, respektíve jeho rozkysnutá riť sa zvalila na pohovku a brucho sa mu triaslo ešte tri sekundy ako huspenina. „Pomohol mi vtedy majiteľ, doteraz som mu dlžníkom.“

„To fakt? Myslíš, že by ma vedel založiť, kým si niečo nájdem?“ prekvapene som sa opýtal.

„Nič ti neručím, ale za opýtanie nič nedáš. Ako vravím, mne pomohol. Nedal mi prachy, ale dohodli sme sa na nájomnom. Mám chuť na veterníky, čo sú v chladničke, chceš aj ty?“

Zavrtel som hlavou. Závidel som mu, že má prachov a prachov, a pritom poriadne nevylezie z bytu. Programátori…

***

Tá myšlienka mi vŕtala hlavou. Gabo mi ju ešte párkrát pripomenul. Nakoniec som si po troch dňoch povedal, že fakt nemám čo stratiť. Zavolal som majiteľovi. Bol práve niekde odcestovaný, takže sme sa dohodli, že sa stretneme o dva dni na byte, preberieme to podrobnejšie.

Michal prišiel načas. Musím povedať, že za tie posledné mesiace, čo sme sa nevideli, na sebe zamakal – zmohutnel, nabral svaly. Vôbec by som mu netipoval štyridsiatku, vyzeral fajne.

Majiteľ vošiel hneď do obývačky, nasledoval som ho.

„Tak aký máš problém? Čo je také vážne?“ spýtal sa ma s jemným úsmevom a premeriaval si ma od hlavy až po päty. Rozpovedal som mu moju situáciu.

„… hľadám si prácu a určite, určite tento mesiac zaplatím nájom, ale nasledujúce mesiace, ak nič nenájdem, tak som úplne vyšťavený,“ hlesol som.

Zdalo sa mi to, alebo sa naozaj Michalovi rozsvietili oči od radosti?

„Chápem ťa,“ začal žoviálne, „taký je život. Možno by som vedel dať nejakú úľavu na nájomnom, ale nemôžem to dať len tak, budem na tom stratový.“

„Ja ti to neskôr doplatím, o to sa neboj,“ ubezpečoval som ho.

„To vravia všetci a potom zdúchnu niekde preč a ja som prišiel o svoje prachy. To určite nie, tak to nepôjde!“

Tak teraz si ma už úplne skenoval pohľadom. Začalo mi to byť fakt nepríjemné, ale nechcel som nič povedať, aby som si to u neho nepokazil.

„ Koľko vážiš?“ spýtal sa ma náhle. Takúto otázku som vôbec nečakal.

„To čo sa ma pýtaš? Bavíme sa o nájomnom predsa.“

„Koľko vážiš, Adam?“ znovu zopakoval svoju otázku.

„Čo ja viem? 63, 64? Nemám tu váhu… A čo to má spoločné s tým, o čom tu kecáme?“

„Hm, si veľmi chudý, veľmi chudý...“ pokračoval Michal očividne zamyslený.

„O čom to tu táraš?“ vyletelo zo mňa. „Sorry, len kladieš otázky úplne mimo tému.“

„Dávam zľavy na nájomnom, ale nie takýmto kostrám ako si ty,“ povedal Michal uštipačne.

„A to už prečo?“ nechápal som.

„Lebo medveď. Proste nedávam,“ žmurkol na mňa.

„A to ti teraz mám pribrať alebo čo, aby si mi pomohol v núdzi?“

„Presne,“ lakonicky uzavrel Michal.

Potom mi to však doplo: „Aha, oukej, už som pochopil, ale dosť bolo srandy. Tak ako teda?“

„Presne ako som povedal,“ zopakoval s kamennou tvárou.

„Šibe ti?“ neveril som vlastným ušiam. „A koľko by som teda mal pribrať ako nejaká sviňa, aby som mohol získať tvoju zľavu?“ spýtal som sa s otvoreným sarkazmom.

Michal si ma premeral očami: „Za každé nové polkilo od dnešnej váhy ti dám tri eurá dolu.“

„Tebe fakt jebe,“ krútil som hlavou. „Choď sa dať liečiť.“

„Nemám čas tu s tebou stráviť celý deň. Moja ponuka platí, premysli si to. Ak nie, tak mi k prvému dáš plnú sumu alebo sa hneď vysťahuješ. Na tvoje miesto mám desiatky ďalších záujemcov.“

Kým som sa stihol spamätať, videl som už len, ako Michalov vyšportovaný zadok mizne z obývačky. U akého úchyla to bývam?!

***

Určite ide len o nejaký zlý žart. Sedel som na gauči a premýšľal, či to myslel naozaj vážne. Blbosť. Alebo je fakt na tučkov? Priznám sa, že som niekedy skĺzol k predstavám, ako by to asi vyzeralo, ak by som sa na to dal. Ak by som pribral takých päť kíl, tak je to hneď 30 eur dolu, rátal som. Nie je to veľa, ale na druhej strane… Nie, Adam, už ti fakt začína hrabať? Napomenul som sa v duchu. Bol som z toho všetkého rozhodený.

Z úvah nad majiteľovou ponukou ma prebralo buchnutie dverí.

„Čauko,“ pozdravil sa zadychčaný Gabriel. „Zase ten výťah nejde. Skoro som zinfarktoval, kým som sa s týmto vyteperil na naše poschodie,“ povedal a nadvihol si svoj obrovský ovisnutý bachor.

Počkať, tak počkať!

„Ty, Gabo, počuj,“ začal som nesmelo, „dnes som sa stretol s majiteľom, poprosil som ho za

zľavu, ktorú si mi spomínal...“

„Tak čo, berieš to?“ nečakane mi skočil do reči Gabriel.

„Ty si o tom vedel?!“ neveriacky som zízal. „A prečo si mi o tom nič nepovedal?“

„Neveril by si mi,“ lakonicky prehodil a natrepal svoje šunky do kresla.

„Počkať… Ak si takýto tučný – prepáč, ale fakt si vyžratý, ako dlho už takto funguješ?“

„Už to bude asi štvrtý rok, neviem,“ mykol plecami. „Mne to nevadí, nemám problém s peniazmi a že to starého vzrušuje, to mám u riti. A ak ti môžem odporučiť, neváhaj a skús to. Naber nejakých päť-desať kíl a ak s tým budeš mať problém, tak to rýchlo zhodíš. Nemáš čo stratiť.“

Zodvihol sa a v nemom úžase som sledoval, ako sa tá hora sadla s vlnením mexickej vlny presúva do kuchyne, aby určite atakovala chladničku. Už mi to všetko začínalo do seba zapadať – párkrát som totiž stretol majiteľa, ktorý bol na byte práve vtedy, keď tu bol aj Gabo. A taktiež tú neustále plnú chladničku.

***

Celú noc som nemohol spať. Snívalo sa mi, že som bol taký tučný, že som nemohol vstať z postele. Majiteľ v obtiahnutom tričku sedel na mojom lone a blížil sa ku mne s ďalším kusom koláča. Rukou mi hladil brucho. Dýchal som sťažka, už som nevládal jesť. Ešte kúsok, budeš mať o ďalšie tri eurá lacnejší nájom, no, ešte jeden hlt. Jednou rukou mi prechádzal po rozkroku, druhou mi tlačil do úst posledný kúsok torty, až som sa vôbec nemohol nadýchnuť.

Zobudil som sa celý spotený a zmätený. Všetko to bolo našťastie len sen, nič sa nestalo, stále som chudý. Prekvapila ma však silná erekcia. Toto všetko je také nechutné, pomyslel som si so zhnusením a obrátil sa na druhý bok.

***

Nasledujúce tri dni som nenašiel žiadnu prácu, už ma to začínalo hnevať. Zásoby sa mi začali výrazne stenčovať. Nech som sa snažil, ako som len vedel, neustále som sa vracal k Michalovej ponuke. S Gabom som sa o tom odvtedy nerozprával, bol u rodičov niekde pri Šahách. Viackrát som sa pristihol, ako si prehmatávam telo a skúšam si predstavovať, aké by to bolo, keby som začal mať o pár kíl navyše. Možno by mi nejakých desať kíl neuškodilo. Maximálne dvadsať, viac určite nie. Nakoniec som sa rozhodol, že to vyskúšam. Ako povedal Gabo, stále môžem schudnúť, nemám veľmi čo stratiť.

Celý nervózny som vytočil Michalove číslo. Ozval sa po prvom zazvonení.

„Idem do toho… Teda prijímam…“ jachtal som zo seba ako blbec, „… vieš, o čom sme sa bavili vo štvrtok.“

„Super, dobehnem na byt o nejakú hodinku, ešte musím niečo vybaviť v banke. Počkaj ma, dohodneme si detaily.“

Nasledujúcu hodinu som chodil ako lev v klietke. Fakt som netušil, čo bude.

O hodinu a pol som počul rachot kľúčov v byte. Zhlboka som sa nadýchol. Vo dverách sa objavil Michal. Dnes mal na sebe svetlomodrú košeľu, rukávy mu tesne obopínali oba bicepsy. Hneď sa zoširoka usmial a žmurkol na mňa:

„Poď do obývačky, pustíme sa do toho.“

Nasledoval som ho ako nejaký psík.

„Som rád, že si si to rozmyslel. Určite ti nejaká tá zľava teraz bodne,“ prehodil a ukázal mi, aby som sa aj ja posadil na gauč. „Nemysli si, že som nejaký úchyl alebo čo. Ale jednoducho mám slabosť na väčších chlapov. Správny chlap je veľký chlap,“ zaškeril sa.

„Ako si to predstavuješ?“ spýtal som sa nervózne. Cítil som sa fakt trápne.

Michal si všimol, že som vystresovaný.

„Nemaj strach. Ako som ti už povedal vo štvrtok, za každé nové polkilo ti dám trvalú zľavu tri eurá. Ak schudneš, tak ti tú zľavu znížim. Ale prečo by si chudol, však?“ žmurkol na mňa. Vôbec som nevedel, čo povedať.

„Čo sa týka jedla,“ nerušene pokračoval Michal, „známy má aj jednu cateringovú firmu. Varia veľmi dobre a ľudia si objednajú vždy viac, ako potrebujú. A už to potom nechcú. A to je škoda vyhodiť, keď by sa to iným ľuďom hodilo, nie?“ spýtal sa rečnícky a premeral si moje ploché brucho. Cítil som sa pred ním nahý.

„Čo ak nebudem vedieť pribrať?“ spýtal som sa náhle. „Je plno ľudí, ktorí sú celý život ako dosky. Je to nefér.“

„Každý vie pribrať, každý. V takom prípade ti môžem pomôcť ja osobne.“ Zodvihol sa a prisadol si ku mne na gauč. „Už sa neviem dočkať, keď sa začneš meniť na skutočného chlapa.“

Ťľapol ma po stehne a postavil sa.

„Tak si ťa prevážime, dobre?“

Zbehol do kúpeľne a položil váhu. Postavil som sa, že si na ňu stúpnem. Michal sa usmial a zavrtel hlavou.

„Odkedy sa vážiš aj s oblečením? Pekne sa vyzleč do spodkov, nech je to objektívne.“

Chcel som namietať, ale videl som mu na tvári, že akékoľvek moje námietky by boli zbytočné. Dal som si dolu tričko a tepláky, vyzul som si ponožky. Zostal som pred ním len v čiernych boxerkách.

„Ehm, môžem?“ nesmelo som prerušil Michalove zízanie na moje telo. Spamätal sa a prikývol hlavou. Váha ukázala 63,7 kg. Michal vytiahol mobil a poznačil si to. Následne siahol do vrecka a vybral krajčírsky meter.

„Môžem si ťa ešte pomerať?“ spýtal sa ma a ani nečakal na moju odpoveď. Postupne zmeral moje stehná, pupok, prsia, ako aj obvod mojich bicepsov. Cítil som sa ako nejaká zajatá zver.

„Výborne, Adam,“ skonštatoval Michal, keď si zapísal posledné údaje do mobilu. „Ak chceš, môžeme sa hneď pustiť do práce.“

Mykol som plecami. Vyskúšam pár kíl, snáď to nebude také zlé, pomyslel som si.

Michal mi navrhol, že si môžeme pozrieť niečo na Netflixe, kým budem jesť. Súhlasil som, aj tak som nemal už na dnes žiadne plány. Usalašil som sa na gauči a kým som hľadal nejaký sitcom, Michal šiel do chladničky. Priznám sa, že som bol z toho všetkého úplne nervózny.

Majiteľ sa vrátil do obývačky s dvomi taniermi rezňov a majonézového zemiakového šalátu. Popravde som už trochu začal mať hlad. Zapli sme seriál a prisunul som si tanier k sebe.

„Ty nejdeš jesť?“ spýtal som sa Michala, ktorý sa uvelebil v kresle. Michal sa zasmial:

„To je všetko pre teba, Adam, aby sme z teba vysekali čím skôr chlapa ako má byť,“ žmurkol na mňa a napol biceps, „ja to už nepotrebujem. Tak šup, pusti sa do toho. Dobrú chuť!“

Neveriacky som sa pozrel na taniere a potom na neho. Boli to porcie ako pre drevorubačov. Napodiv som prvú zjedol veľmi rýchlo. Zapozerali sme sa do seriálu, Michal sa na mňa len sem-tam pozrel, aby skontroloval, či pokračujem v jedení. Pustil som sa do druhého taniera, ale už po pár hltoch som zistil, že toto tak ľahko nedokončím.

„Len pokračuj ďalej,“ povzbudzoval ma Michal, „už ti tam zostáva len menšia polovica. Už len pár súst...“

Začal som sa cítiť fakt plný a šalát som už nemohol ani cítiť. Povedal som si však, že nie som nejaká padavka. Ten tanier dokončím!

Michal prestal sledovať seriál a pozeral sa, ako bojujem s tanierom. Začínal ma oblievať pot. Poď, ešte tri sústa, hovoril som si. Mal som pocit, že mi rezne končia niekde v krku. Ešte dva… Moje brucho sa mi mierne vypučilo a zaguľatilo. Už len to posledné sústo. A ešte prehltnúť…

Zavrel som oči a dýchal som ako po ťažkom zápase.

„Výborne, Adam,“ pochválil ma Michal. „Vidím, že nie si slaboch, to je dobré. Myslím si, že by si pri dobrom stravovaní mohol do mesiaca pribrať pár kíl. Teraz si trochu oddýchni, kým budeme pokračovať dezertom.“

Dezertom?!

„Si sa zbláznil?“ vyjachtal som zo seba. „Som rád, že som sa nepozvracal. Som naštopaný ako nejaká hus...“ Ani som nedokončil vetu a zvalil som sa na bok, aby som trochu zmiernil tlak na moju brušnú stenu. Takto veľa som naposledy jedol ako tínedžer.

„Vždy sa nájde miesto na drobný dezert,“ nedal sa odbiť Michal. „Pokojne si oddýchni, prípadne si pospi. Ak chceš, môžem ti trochu pomasírovať brucho, pomôže ti to...“

Keď Michal videl, že neprotestujem (teda vôbec som na to nemal silu, chcel som len zatvoriť oči a nič necítiť), prisadol si ku mne a začal mi jemne prechádzať po bruchu. Prsty mal neuveriteľne jemné a hrejivé. Začal mi systematicky masírovať moje nafúknuté brucho ako nejaký profík. Priznám sa, bolo to fakt príjemné. Až také príjemné, že som si fakt nechutne odgrgol.

„Sorry,“ zamrmlal som zahanbene.

„To nič nie je,“ zasmial sa Michal. „Treba uvoľniť nahltaný vzduch.“

Únava po jedle v kombinácii s Michalovými fajnovými dotykovými kreáciami spôsobili, že som takmer okamžite zaspal. Neviem, ako dlho som spal, no zobudil som sa na tvrdú erekciu v boxerkách. Michal ma naďalej dôkladne masíroval. Toto bol najčudnejší deň v mojom živote.

„Dobré ránko,“ pozdravil ma milo. „Je ti už lepšie?“

Prikývol som a užíval som si to nič nerobenie. Michal vstal a odišiel z obývačky. Pretočil som sa na druhý bok. Bolo mi už fakt lepšie, i keď som cítil, že mám stále nafúknuté brucho.

„Čas na niečo malé!“ s nadšením oznámil Michal, keď napochodoval so zmrzlinou a lyžicou v ruke. „Posaď sa. Toto ti spraví dobre.“

Pomaly som sa posadil. Vôbec som nemohol premýšľať, všetka krv bola v mojich boxerkách. Michal si prisadol ku mne.

„Verím, že to dáš. Nezabudni, že si na tom zle s peniazmi, tak sa snaž, nech neskončíš na ulici.“

Michal pustil niečo v telke na podmaz a ja som sa pustil do jedenia. Vanilková zmrzlina, tú mám rád. Avšak už po pár lyžiciach som znovu pocítil, že mám brucho plné. Prestal som s jedením, dýchal som ťažko. Michal mi prešiel dlaňou po bruchu. Nechápal som, ako ho to môže tak fascinovať. Nabral zmrzlinu a priložil mi ju k ústam.

„Už ti veľa nezostáva, Adam,“ zašepkal. „Ešte jedno sústo. Výborne. A ešte jedno. Ešte jedno. Nerob nič, len otváraj ústa a prehĺtaj. Tááák. Už sme skoro skončili. Ešte jedno...“

Už som poriadne nevnímal, čo hovoril, len som otváral ústa a prehĺtal. Vnímal som len to, ako mám šialene nadžgané brucho a ako mi ho Michal neustále hladí jednou rukou. Zmrzlina medzičasom zmäkla, postupne sa až roztápala. Mal som pocit, že sa to neskončí nikdy.

„Už sme na konci, už bude dobre,“ povzbudzoval ma Michal. „Otvor doširoka ústa, zvyšok ti nalejem do úst. Nebudeme predsa nič vyhadzovať,“ žmurkol na mňa, i keď mne to bolo v tom momente úplne jedno.

Otvoril som ústa a Michal vylial zvyšok roztopenej zmrzliny. Sťažka som ju postupne prehltol. Zvalil som sa na bok, bol som úplne K.O.

"Výborne...“ počul som posledné Michalove slová pred tým, ako som upadol do spánku.

***

Keď som sa zobudil, bol už večer. Brucho som mal stále neuveriteľne nafúknuté. Prešiel som si po ňom rukou – bol to zvláštny pocit.

„Dobré ráno, spachtoš,“ pozdravil ma Gabo, ktorý do seba pchal kebab. „Vidím, že si mal plodné poobedie,“ žmurkol na mňa.

„Ani mi nevrav, cítim sa strašne...“

„Začiatky sú ťažké, ale zvykneš si. Hlavne jedz každý deň a obmedz pohyb, nech nestrácaš kalórie.“

„Kedy si s týmto začal?“ spýtal som sa.

„Pred štyrmi rokmi,“ odvetil mi s plnými ústami. Jeho trasúca sa druhá brada ma hypnotizovala.

„Koľko si mal vtedy kíl?“

„Hm, okolo 55, bol som ako trieska. Vidíš a teraz som ako za troch chlapov,“ rozrehotal sa a jeho mäkké faldy sa rozvlnili všetkými smermi.

„To si za štyri roky pribral 60 kíl?!“ žasol som.

„Nie, kdeže!“ zavrtel Gabriel hlavou. „Mám teraz 160 kíl, pribral som 105 kíl,“ doplnil, akoby išlo o tú najprirodzenejšiu vec.

„A chceš ešte tlstnúť?“

„Ešte trochu, možno dvadsať kíl.“

Tak toto určite nechcem, zaprisahal som sa v duchu, maximálne desať-pätnásť kíl, viac nie.

„Inak mám ti odkázať, že sa zajtra večer zastaví Michal a že máš zajtra pokračovať v jedení, ak chceš mať lacnejší nájom,“ povedal a zamieril do kuchyne po ďalšie jedlo.

***

Ráno som sa zobudil už v lepšej forme. Brucho ma už nebolelo, ba cítil som mierny hlad. Spravil som si dvojitú dávku obvyklej praženice a siahol som po minerálke. Hm, prečo minerálka, keď je v chladničke kola? Tá má predsa viac cukru, to by bolo asi lepšie. Vybral som kolu a najedol som sa. Bol som prekvapený, že mi väčšia porcia raňajok nerobila také problémy.

Doobedie som strávil hľadaním nových ponúk práce na internete. Všimol som si však jednu vec – na stole pri notebooku mi pribudla miska s malými sladkosťami. Dal ju tam Michal alebo Gabriel? Vzal som si mini Bounty a pokračoval som v prezeraní Profesie.

Po pár hodinách som sa pristihol pri tom, ako na Youtube sledujem x-té video o nešikovných zveratách a uvedomil som si, že mám hlad. Vytiahol som päty z izby a zamieril som do kuchyne. Gabo sedel pri stole a napchával sa špagetami. Vzal som si dusenú zeleninu, ktorú som našiel v chladničke a podišiel som k mikrovlnke.

„To snáď nemyslíš vážne!“ ozval sa náhle Gabriel a vypľul pritom pár kúskov špagiet. „Chceš pribrať a ideš jesť takéto diétne veci pre suchárov? Takto to nikam nedotiahneš.“

„Ja chcem pribrať, Gabo,“ ohradil som sa urazene. „Len nechcem vyzerať ako ty.“

„No neviem, podľa toho, čo mi včera rozprával Michal, sa ti to vraj páčilo,“ povedal Gabo a zatúlal sa pohľadom do môjho rozkroku.

„Vy ste sa tu o mne bavili?!“ vyhŕkol som zo seba. Čo som nejaké prasa, že sa tu o mne rozprávajú?!

„Jasné, rozprávali sme sa o tebe, klídek,“ upokojoval ma Gabo. „Počuj, Adam – sám si sa do toho pustil, rozprávali sme sa o tom, tak prečo sa teda nerozprávať aj s Michalom. A hlavne ma teší, že budem mať parťáka a nemusím sa v tomto smere skrývať.“

Striaslo ma pri pomyslení, že mám byť parťákom tomuto bravovi, ale uznal som, že v prípade problémov sa mám aspoň na koho obrátiť.

„Čo by som mal teda jesť namiesto zeleniny?“ spýtal som sa uzmierujúco.

„Pokojne jedz aj zeleninu, ale hlavne veľa kalorických, tučných, sladkých či slaných jedál. Musíš sa napchávať, napchávať a napchávať. A potom to už pôjde samé. Takže si na tú zeleninu daj ešte nejakú fajnovú omáčku a daj si potom tiramisu – skúsil som ho a je vynikajúce, mňam.“

Potlačil som v sebe otázku Čo-to-dopekla-stváraš? a vybral som z chladničky majonézu.

***

Po krátkej sieste som až do večera nejedol, bol som mega plný. Viackrát som sa pristihol pri tom, ako som si predstavoval moje telo v tučnejšej verzii. Samé pneumatiky, roztečené faldy, tri brady na mne. Hnusilo sa mi to, ale na druhej strane som bol po mesiacoch flákania sa rád, že mám nejakú možnosť, ako si pomôcť. A vlastne, pár kíl hore-dole.

O siedmej zazvonil zvonček na dverách. Otvoril Gabo, bol som v obývačke pred Netflixom. Prišiel do vnútra s Michalom, ktorý niesol asi šesť pízz. Gabo sa okamžite usadil a nedočkavo si vzal prvú krabicu.

„Ako si sa vyspal s plným bruchom?“ spýtal sa ma Michal.

„Ušlo to, ráno to už bolo omnoho lepšie,“ odvetil som.

„Super, to rád počujem. Včera si toho zošrotoval riadne veľa na začiatočníka. Ukáž, pozriem sa na to.“

Michal podišiel ku mne, prisadol si a vyhrnul mi tričko. Nejako som sa ani nebránil. Skúmavo mi prešiel rukou po bruchu, usmieval sa.

„Budeš vyzerať vynikajúco! Pusti sa teraz do pizze,“ povedal a išiel skontrolovať Gaba.

Pustil som sa do jedenia a pozeral som sa, ako Michal postupne dvíha, hladká a hrá sa s každým záhybom na Gabovom masívnom tele. Bol to zvláštny obraz – pekný svalnatý týpek objímal kopu sadla. Gabo nerušene pokračoval už so svojou treťou pizzou, no videl som, že si toto majiteľovo mazlenie užíva. Asi nie som sám, komu sa Michalove dotyky páčia, preletelo mi mysľou.

Dojedol som pizzu a začal som byť plný. Michal sa posadil ku mne, vzal kúsok z novej pizze a priložil mi ju k ústam. Napriek plnému bruchu som podvedome otvoril ústa.

„Tak sa mi to páči,“ zaškeril sa Michal. „Budeš vyzerať nádherne!“ pošepol mi do ucha, kým som žul ďalšie sústo.

Bol to boj. Kým Gabo zjedol sám na posedenie štyri pizze, ja som už pri polovici druhej nevládal. Všimol som si však, že kombinácia Michalovho masírovania a povzbudzovania na mňa pôsobila tak odzbrojujúco, že som bolesť z nafúknutého brucha zatlačil hlboko do zákutí mysle. A možno som bol taký poslušný, keď som videl, ako sa Michalov nástroj v nohaviciach snaží už dobrú polhodinu pritiahnuť na seba pozornosť. Napriek nadržanosti bol však Michal veľmi trpezlivý, pokojný a vytrvalý. Pristihol som sa pri myšlienke, že mi takáto starostlivosť a ochota veľmi lichotí.

Po večeri bola na rade torta. Funel som ako po pretekoch. Brucho som mal neuveriteľne vyduté, nikdy som ho také veľké nevidel. Michal bol celý bez seba. Pravidelne masíroval mňa i Gaba. Keď videl, že som z torty zjedol len dve lyžičky, posadil sa na gauč so široko rozkročenými nohami a kázal mi posadiť sa pred neho. Vyzliekol zo mňa tričko a oprel si ma o seba. Bolo to… Bolo to príjemné. Cítil som jeho pevné, vyšportované telo. A v obklopení jeho vône som sa dostával do siedmeho neba.

„Už to poznáš,“ pošepol mi zozadu do ucha. „Ešte jeden hlt… Presne… Máme čas, neponáhľame sa… Otvor ústa, dám ti ešte jednu lyžičku...“

Pripadal som si ako dieťa, ktoré kŕmi otec. Bol som prekvapený, aké to bolo rajcovné. Úplne som sa mu poddal, prestal som premýšľať a len som otváral ústa, prehĺtal a nechal sa unášať jeho nádherným telom. Hneď som stvrdol. Michal si to všimol a sem-tam prešiel rukou po mojich kraťasoch, potom sa vrátil naspäť k masírovaniu brucha. To ma rozvášnilo ešte viac, myslel som si, že explodujem. Gabo nás celý čas pozoroval, usmieval sa a rukou si hladil svoje naskladané záhyby sadla, kým tou druhou sa nadžgával tortou.

Neviem, ako dlho ma takto Michal kŕmil, viem však, že to bolo veľmi intenzívne. Keď som dojedol aj posledné sústo z torty, pomohol mi dostať sa do postele. Uložil ma do nej, vyzliekol mi kraťasy. Bol som unavený ako po šichte v bani.

„Dobrú noc,“ zaželal mi Michal, pohladil brucho a zhasol svetlo. Do piatich sekúnd som zaspal.

***

Nasledujúce dni bol Michal niekde odcestovaný. Pokračoval som v prejedaní sa a keď som nevládal, pomyslel som si na stav môjho účtu v banke, a to ma nakoplo k ešte pár sústam. Gabriel mi poradil pár užitočných tipov, ktorými som mal urýchliť priberanie. Postupne som sa naučil piť aspoň dva litre plnotučného mlieka denne, neustále som si dával sladké bodky a vždy som sa pred spaním najedol až do omdlenia. K mojej novej rutine začali patriť večere s Gabom pred telkou.

Všetky tieto zmeny sa zakrátko odrazili aj na mojom tele. Nikdy som nebol svalnatý, ale všimol som si, že moje telo začalo výrazne mäknúť. Po pár dňoch som pri sedení zaznamenal malý záhyb na mojom bruchu. Cítil som tiež, že je môj zadok rozkysnutejší a zdalo sa mi, že som plnší v tvári. Napriek tomu som nechcel pribrať a vyzerať ako Gabriel. Tá hora sadla funela už pri menšom pohybe a boky mal také široké, že som uvažoval o kúpe nejakej páky, ak by sa zašprajcoval v užších miestach bytu.

Po dvoch týždňoch od váženia prišiel Michal do bytu, aby ma prevážil. Vyzliekol som sa do boxeriek a postavil som sa na váhu. 67 kíl! To vážne?! Za dva týždne som pribral len necelé štyri kilá?! Cítil som sa mierne vytočený. Jedol som ako prasa, aby som pribral čo najviac, a len štyri kilá?! Michal vycítil, že som sklamaný:

„Je to dobrý štart a signál, že vieš pribrať. Pôjde to hore, to určite, musíš však ešte viac zabrať. A teda ak sa ti hmotnosť do konca mesiaca nezmení, budem chcieť od teba 312€.“

„To je stále veľa, nemám až tak veľa peňazí pri sebe...“ hlesol som.

„Pravidlá poznáš, musíš sa viac posnažiť pri investovaní do budúcnosti,“ uškrnul sa Michal a jemne ma štipol do mierne vydutého pupka. „O dva týždne som tu ako na koni.“

V tom momente som si zaumienil, že za tie dva týždne musím fakt stlstnúť.

***

Počas ďalších dvoch týždňov som sa dostal do rýchlej rutiny. Ráno veľké raňajky, doobeda som snoril po Profesii a sem-tam som vyšiel na pohovor (ktorý sa však stále skončil tým ‚Ozveme sa vám‘) a potom som strávil celé poobedie na gauči alebo v kuchyni. Jedol som teraz dvakrát viac ako na začiatku. Cítil som, že sa mi zväčšil apetít, bol som častejšie hladný a okrem teraz už bežných dvoch porcií som potreboval aj sladké bodky. Po sklamaní z prvého váženia som sa snažil čo najviac obmedziť pohyb a každý deň som pridal do jedálnička jedno až dve Salká. Niekedy mi z toho bolo fakt zle, ale neustále som si pripomínal, že keď priberiem tých pár kíl a nájdem si prácu, tak sa to skončí.

Vôbec som si neuvedomil, ako som sa zmenil mentálne. Všetky športové aktivity som zavesil na klinec, prestal som chodiť po schodoch, triedil som potraviny podľa množstva kalórií. Pozeral som na internete recepty na tučné jedlá a dezerty a celý deň som sa váľal na gauči alebo na posteli.

Zmenilo sa aj moje telo. Určite som musel pribrať, pretože sa mi zväčšil zadok, moje nohavice mi boli tesnejšie. Začal sa mi rysovať guľatý stály pupok. Celkom sa mi to páčilo, bolo to niečo nové a vzrušujúce. Všimol som si, že moje cecky sú mäkšie. Fascinovaný som sa s nimi hral aj niekoľko minút. Pozoroval som, ako sa mi stráca prst v bruchu a ako sa mi začína brucho vylievať, keď ležím na boku. Cítil som sa ako nový človek a povzbudený týmito zmenami som sa snažil jesť ešte viac. Gabovi neušlo, že začínam byť rozkysnutejší. Keď som sa mu posťažoval, že mi začínajú byť malé nohavice, poznamenal, že ak chcem, môžem v byte chodiť len v boxerkách, jemu to nevadí. Najprv som sa ostýchal, ale neskôr som trávil dni len v nich. Bolo to také oslobodzujúce. Po čase sa ku mne pridal aj Gabo a ja som sa často v mysli zatúlal k myšlienke, ako sa môže tak ladne a relatívne ľahko pohybovať s tou kopou sadla na sebe. Keď som ho zo začiatku zbadal, myslel som si, že je nahý, ale to len jeho ovísajúci bachor zakrýval skoro celé trenky.

Počas týchto dvoch týždňov som sa nevážil, i keď som mal nesmiernu chuť vidieť, či sa moje telo podriadilo novému stravovaniu. V duchu som sa modlil, aby som pribral čo najviac, nech si nemusím minúť všetky úspory a ísť hlboko do debetu.

Keď prišiel posledný deň v mesiaci, Michal prišiel o siedmej večer. Otvoril mu Gabo. Hneď sa pohral s jeho faldíkmi ako keď sa majiteľ pohrá so psíkom po príchode z práce. Keď ma zbadal, rozžiarili sa mu oči.

„Tak Adam, nevychádzam z údivu,“ povedal, kým si ma premeriaval od hlavy po päty. „Vidím, že si sa do toho naozaj poriadne zahryzol. Aký pekný kotlík ti narástol,“ žmurkol na mňa a uštipol ma do brucha. „A ten zadok, pánečku, to je kus! Pekne si sa nám zaguľatil.“

„Keby si ho videl, ako do seba hádzal všetko z chladničky,“ zapojil sa Gabo. „Ja som nebol vôbec taký zanietený na začiatku.“

Lichotilo mi, ako sa o mne vyjadrovali. A naozaj som sa cítil veľký. Vykročil som na váhu a zatvoril som oči. Keď som ich otvoril, neveril som vlastným očiam – 75 kg.

„Wau, osem kíl za dva týždne? Čo si to so sebou spravil, Adam?“ natešene ma podpichoval Michal. „Za mesiac si pribral viac ako 11 kíl! To sa nepodarilo ani Gabovi.“

„Vravel som ti, že žral ako kyselina. Čoskoro bude vyzerať ako ja,“ povedal Gabo a nadvihol si svoj obrovský bachor. Rozvlnil sa ako želatína.

„Fakt som nečakal, že som pribral až tak veľmi,“ vyjachtal som zo seba. Tešilo ma však, že moja zanietenosť priniesla ovocie.

Michal sa na chvíľu zamyslel, potom prehlásil:

„Takže ak správne počítam, tak si ušetril už 66€ z nájmu. Takže mi dáš najbližšie 264€“

Nemohol som počuť vlastným ušiam – 60€ už nebol malý peniaz, to už sa bude dať ustáť s podporou z úradu práce. Bol som na seba hrdý. Večer skončil, ako inak, spoločným napchávaním sa s Gabom. Michal sa hral s mojimi polkami, bavilo ho pozerať sa, ako zmäkli a ako sa vlnia pri dotyku.

Po výdatnej večeri a obligátnej zmrzline som sa pobral do kúpeľne. Michal zatiaľ umyl riad a rozprával sa s Gabom. Keď som sa zložil do izby (začal som pomaly padať do spánku), prišiel ku mne Michal. Cítil som, ako mi začal masírovať chrbát i nohy. Jeho vôňa ma úplne opantala. Skôr však, ako by som ho mohol pobozkať, som zaspal…

***

Nasledujúce týždne som pokračoval v heroickom prejedaní sa. Zaumienil som si, že priberiem na zhruba 90 kíl, to sa bude dať ustáť aj pred kamošmi a rodinou. Začal som byť neuveriteľne lenivý a hlavne som sa veľmi rozožral. Pokiaľ som nejedol pravidelne veľké porcie, mal som neskutočný hlad, bol som nahnevaný a podráždený. Stával som sa celkom iste závislým na jedle.

Gabo ma v tomto smere veľmi podporoval. Sem-tam ma tľapol po zadku alebo uštipol do brucha. Samozrejme v porovnaní s ním som bol vychrtlina, ale čoraz viac sa ukazovalo, že už nepatrím do kategórie chudých. Musel som si kúpiť nové tričká a hlavne nohavice, pretože tie staré som už nevedel zapnúť ani so zadržaným dychom. A nechcel som riskovať, že mi na nejakom pohovore odletí gombík z džínsov.

Napokon sa moje obavy o celkový vzhľad neukázali ako opodstatnené – i keď bolo ešte skoro povedať, ako budem vyzerať neskôr, začínal som mať na rozdiel od Gaba pevnejšie guľaté brucho. Taký klasický pivný kotlík. Bol som tomu rád, nechcel som byť až taký mäkký a roztečený ako Gabo. Neustále som sa štopal tonami a tonami jedla a pomedzi to som využíval každú chvíľu na nejaké sladké snacky. Michal k nám chodil dva-trikrát do týždňa a pri každej návšteve bol som mnou spokojnejší čím ďalej tým viac. Často nám so smiechom hovoril, že sme jeho plyšoví medvedíci. Často sa ma pýtal, či sa cítim dobre a voľné chvíle trávil striedavým kŕmením mňa alebo Gaba. Priznám sa, že som začal byť závislý na jeho dotykoch a potreboval som sa nechať rozmaznávať jeho masážami.

Odmietol som váženie každé dva týždne, chcel som sa nechať prekvapiť novou hmotnosťou po celom mesiaci. Michalovi sa tento nápad páčil. Povzbudzoval ma, aby som vytrval a stále jedol ako doteraz.

***

Pred koncom druhého mesiaca nebolo pochýb, že som sa rozjedol a že tlstnem. Začal som mať problémy, s ktorými som sa kedysi vôbec nepasoval – brucho mi začalo „zavadzať“, keď som si uväzoval šnúrky, potil som sa viac a stehná sa mi začali trieť o seba pri chôdzi. Čerešničkou na torte bolo moje narastajúce podbruško, kvôli ktorému sa mi začal zmenšovať vták. Bolo to niečo fakt nové.

Na byte som už chodil zásadne len v boxerkách, Gabo tiež. Keď som sedel na gauči alebo na stoličke, brucho sa mi nádherne uložilo do lona. Fascinovalo to nielen mňa, ale aj Michala, ktorý z toho nemohol spustiť oči. Sexuálne napätie medzi nami bolo čoraz silnejšie a jeho ruka sa čoraz častejšie zošmykla z podbruška na boxerky. Asi som začal byť veľmi dekadentný, lebo mi už nevadilo, že sa na nás Gabo pozerá.

Váženie po dvoch mesiacoch ukázalo, že som pribral ďalších šesť kíl. To znamená, že som pribral viac ako 17 kíl sadla. Zdalo sa mi to ako v sne. Podľa pravidiel sa mi nájom znížil o 102€. Keď Michal videl nové číslo na váhe, okamžite mu stvrdol. Pritiahol si ma k sebe a cítil som rozdiel medzi nami – ja pupkatý tučko, on športovec so svalmi ako skala. Nikdy som si nemyslel, že by som mohol niekoho takto veľmi priťahovať. Myslel som si, že konečne dôjde k niečomu viac medzi nami, ale ako zvyčajne mi pošepol tú istú vetu:

„Ešte nie si dosť tučný...“

***

Po treťom mesiaci mi váha ukázala 88 kg. Neveril som, že by som niekedy mohol byť takýto tučný. Môj zadok mi citeľne zmäkol a hlavne sa nafúkol. Moje kedysi voľné boxerky boli teraz zarezané do sadla a kedykoľvek hrozilo, že keď si kvoknem, hneď ich roztrhnem. Musel som postupne vymeniť celý šatník, čo bolo s mojím obmedzeným príjmom veľmi náročné. I keď som platil Michalovi teraz menej (aktuálne už len 186€ namiesto pôvodných 330€), nevzdal som sa hľadania práce. Situácia na trhu však bola dosť zúfalá a niekedy som sa pristihol pri myšlienke, že ak sa hecnem, ešte trochu viac priberiem a nájdem si nejakú bokovku, mohol by si to utiahnuť aj bez práce. Ale hneď som tú myšlienku zavrhol.

Strašne som zlenivel. Dokázal som teraz sedieť hodiny a hodiny na gauči a vstať len na záchod a po jedlo. A neuveriteľne rýchlo som vyhladol. Ak by nám Michal nenosil jedlo, tak by som bol už po troch dňoch v obrovskom mínuse. Keď sa na to tak spätne pozerám, začal som sa čoraz viac podobať Gabovi. Z neho sa vykľul fajn kamarát, s ktorým som vedel pokecať o všetkom. I keď sme často trávili čas spoločným prejedaním sa pozerajúc telku, nikdy som sa ho vlastne nedotkol. A ako som postupne priberal, mal som čoraz väčšiu chuť pohrať sa s tým jeho roztečeným bachorom. Raz som to už nevydržal a spýtal som sa ho:

„Počuj, Gabo, už dlho ma láka dotknúť sa tvojich faldov. Mohol by som? Tvoje sú neuveriteľne mäkké, ja mám zas tvrdý pupok,“ navrhol som mu a potľapkal som sa po mojom solídnom a guľatom pupku.

„Bez problémov, kámo,“ odvetil bez zaváhania.

Prisadol som si k nemu bližšie. Gabriel si vysúkal tesné tričko a hneď sa vyvalili väznené špeky. Nesmelo som sa dotkol najbližšieho.

„Neboj sa, nehryzú,“ zasmial sa Gabo.

Zatlačil som ukazovák do neho a skoro celý sa mi ponoril. Jeho brucho bolo mäkké ako zohriate maslo. Pripomínalo mi plastelínu, z ktorej by som mohol vymodelovať hocičo. Postupne som sa hral čoraz viac s jeho záhybmi – nadvihoval som ich a púšťal a sledoval som, ako sa trasú ako želatína. Gabo sa spokojne usmieval, očividne mu to robilo dobre.

„Škoda, že je moje brucho takéto,“ povedal som so sklamaním a natriasol som svoje balónové brucho. „Páči sa mi, že sa s tvojimi špekmi dá viac hrať.“

„Kedykoľvek budeš mať chuť, môžeš si ich ponatriasať. Aspoň mi vytrávi a môžem ísť znovu jesť,“ žmurkol na mňa, postavil sa a odknísal sa do kuchyne pre ďalšiu porciu guľášu.

***

Od mojej zmluvy „s diablom“ prešli už asi štyri mesiace. A konečne sa mi podarilo nájsť si novú prácu! Nebolo to síce žiadne terno, ale bol som spokojný, že som mal konečne relatívne normálny príjem. Navyše som sa začal znepokojovať mojou váhou – i keď som sa už tak vedome neprežieral ako na začiatku, pribral som bez problémov na 95 kíl. Ako je možné, že som pribral ďalších 7 kíl, i keď som sa neprežieral?! To znamená, že som už so sebou všade vláčil 30 kíl čistého sadla. Začal som sa striasať hrôzou, kam som sa to dostal za štyri mesiace – tretina mojej váhy je tuk…

S novou prácou som si povedal, že sa už nemusím ďalej prejedať a že by som mohol schudnúť a vrátiť sa naspäť na pôvodnú váhu. Pri mojich 96 kilách sa už totiž vôbec nedalo prehliadnuť, že som stlstol ako prasa. Potil som sa už pri menšej prechádzke a každý jeden pohyb mi pripomenul, že mi na bruchu vyrástla centrálna tehlička. Keďže moje brucho bolo guľaté ako balón, mnohí kamaráti sa ma neustále pýtali, kedy už porodím a či to bude chlapec alebo dievča. Niekedy som si fakt pripadal ako tehotný… Najzvláštnejšie na tom všetkom však bolo to, že som si čoraz menej videl na vtáka. Bolo to síce na jednej strane znepokojujúce, ale na druhej strane ma to silne vzrušovalo.

Po týždni uvažovania som sa napokon rozhodol. Schudnem. Michalovu zľavu už nepotrebujem a i keď to bola zaujímavá skúsenosť (a hlavne príležitosť byť v kontakte s Michalovým nádherným telom), ako chudému sa mi bude dariť viac. Začal som si teda dávať väčší pozor na to, čo a koľko toho jem. Gabriel si to všimol hneď v prvý deň:

„Dnes ješ nejako málo,“ podpichol ma, kým sa napchával čokoládovou penou.

„Nemám chuť,“ snažil som sa vyhnúť téme.

„Si si istý?“ zodvihol Gabo obočie. „Bol si predtým neskutočne motivovaný, dokonca viac ako ja,“ zasmial sa a potľapkal sa po bruchu, ktoré sa mu vylievalo do lona.

„Nechýba ti niekedy tvoje kedysi štíhle telo?“ spýtal som sa namiesto odpovede.

„Už som to prestal riešiť,“ poznamenal Gabo.

„Prečo?“

„Načo to riešiť? Ja som spokojný – mám prachy i jedlo, majiteľ je spokojný – má svojho tučka, s ktorým sa môže vyšantiť. Tak načo by som to mal riešiť?“

„Možno preto, že to nie je normálne?“ nedal som sa odbiť.

„A čo je normálne? Predtým som bol síce chudý ako trieska, ale sám. A teraz sa mám v pohode, dokonca mám teraz viac sebavedomia. Ale chápem, že to v sebe riešiš. Ale už je na to neskoro...“ uzavrel a lyžičkou vyškriabaval aj posledné kúsky peny. Bol ako chodiaca drvička odpadov.

„Prečo neskoro? Keď chcem, tak schudnem, nemusím mať toto brucho do konca života,“ povedal som a protestne som zatriasol svojím vyčnievajúcim bruchom.

„Ako myslíš,“ mykol plecami Gabo, „ale podľa mňa nemáš v sebe toľko vôle, lebo sa ti to v kútiku duše páči,“ žmurkol na mňa. „A mne sa to na tebe páči tiež, si mužnejší. Ale v pohode, keď chceš, schudni.“

***

Povedať si, že schudnem, a schudnúť sú dve odlišné veci. Presvedčil som sa o tom na vlastnej koži. Začal som menej jesť, začal som znovu chodiť po schodoch, začal som znovu chodiť von. A vydržalo mi to štyri dni. Áno, celé štyri dni. Potom som dostal taký neskutočný hlad, že som za jeden večer toho zožral viac ako za celý týždeň. Mal som takú neskutočnú chuť jesť, že som mal problém sa sebaovládať. A Gabo mi v tom rozhodne nepomáhal – neustále sa predo mnou prežieral. Myslel som si, že sa z tých vôní, ktoré naplnili celý byt, zbláznim.

Keď som sa na druhý deň prebral a spomenul som si, ako som večer zlyhal, bolo mi strašne. Otočil som sa na posteli na bok a rukou som si prešiel po ešte stále nafúknutom bruchu. Mal som pocit, že sa ho už nezbavím. Poškrabkal som sa na zadku a pripomenulo mi to Michala. Telom mi prešla vlna zimomriavok. Jeho dotyky ma nesmierne vzrušovali. Ale ešte viac ma asi vzrušoval pocit, že ho moje telo tak veľmi rajcuje. Z toho pomyslenia na jeho vzrušenie som sa sám vzrušil…

Ešte dva týždne som sa snažil zmeniť moje správanie, potom som to však vzdal. Viem, asi si poviete, že to bolo veľmi skoro a že som nebol vytrvalý, ale… Jednoducho som začal chápať, že byť takto tučný nie je až také zlé. Veď hýbať sa viem a pokiaľ zostanem na tejto váhe a nepriberiem, tak sa nič také zvláštne nedeje. Všetky moje pokusy dostať môj apetít pod kontrolu sa totiž skončili fiaskom. Vydržali mi krátko. A moja chuť hýbať sa nad rámec potrebného sa pominula ešte skôr – po práci som mal energiu len stlačiť gombík na výťahu, prejsť pár schodov do bytu a zvaliť sa na gauč.

Gabo bol s vývojom mojej situácie nadmieru spokojný. A ja som sa cítil zahanbený, že mal pravdu. Prestať s týmto divokým priberaním je ako zastaviť idúci vlak holou rukou. Aspoň som to vyskúšal, povedal som si v duchu a načiahol som sa za ďalšou miskou vanilkového pudingu. Stačí len nepribrať.

***

Po týchto troch týždňoch odmietania a pokusov vymaniť sa z pazúrov prejedania sa som sa vrátil k môjmu predošlému spôsobu života. A bolo to také úžasné! Ten pocit, keď som sa bez výčitiek vyvalil na gauč a zjedol som dve pizze, pol plechu tiramisu a liter zmrzliny – znovu som sa cítil ako v siedmom nebi. Mal som dokonca pocit, že sa môj apetít ešte zväčšil. Snažil som sa dávať si pozor, aby som nejedol také veľké množstvá, aby som zostal zhruba na 95 kilogramoch, čo sa mi zdalo ako optimálna váha.

Prešlo päť mesiacov a ako zvyčajne nastal čas na moje váženie. Tešil som sa naň, pretože som Michala nevidel celý mesiac, keďže bol na dovolenke. Keď zazvonil na byte a otvoril som dvere, znovu mi padla sánka – letné opálenie v kombinácii s bielym obtiahnutým tričkom a červenými šortkami spôsobili, že som mal chuť sa na neho okamžite vrhnúť.

„Ako si sa mal, pupkáčik?“ spýtal sa ma s úsmevom a pošteklil ma na bradavke.

Skôr ako som mu stihol odpovedať zamieril do obývačky a zvítal sa s Gabom. Ponatriasal mu brucho a pohral sa s jeho faldami. Niekde v sebe som zrazu pocítil niečo ako závisť. Mne venoval len letmý dotyk!

„Čas na váženie!“ zahlásil, keď skončil s inšpekciou nových prírastkov na Gabovi.

Stúpil som si na váhu. Ukázala rovných 100 kg. Zostal som v šoku, myslel som si, že som schudol nejaké dve-tri kilá alebo prinajmenšom som zostal na rovnakej váhe

„Vidím, že si nezaháľal,“ poznamenal Michal.

„Práveže hej,“ ozval sa Gabo z gauča, „tento mesiac sa snažil schudnúť. A očividne to nerobil dobre, keď sa nám vypapkal,“ zasmial sa schuti.

„Prečo si chcel schudnúť?“ začudovane sa ma opýtal Michal.

„Tak vieš, ja, ako by som to povedal...“ jachtal som zo seba.

„Nevadí, nemusíš sa ospravedlňovať,“ uzavrel to Michal. „Môžeš schudnúť, ale nezabudni, že mi potom budeš musieť platiť viac. A na druhej strane, prečo by si to mal robiť? Vyzeráš sexy, máš prácu, a teda teraz aj viac peňazí – tak ich využi a rozmaznávaj sa. S touto tvojou aktuálnom váhou máš nájom o viac ako 210 eur nižší. Tak neblázni... Cestuj alebo choď do welness. Ale samozrejme, nebudem ti brániť, ak sa budeš chcieť tohto pokladu zbaviť,“ povedal a oboma rukami mi pohladil brucho a rozkysnuté boky. Myslel som si, že mi rozkrok exploduje.

„A asi by to bola škoda, lebo vidím, že sa ti tieto drobné zmeny na sebe páčia,“ žmurkol na mňa Michal a rukou mi zašiel do boxeriek. Bol som ako v siedmom nebi.

Michal nakoniec strávil večer s Gabom v izbe. Miešala sa vo mne žiarlivosť, hnev a pocit krivdy. Prečo on áno a ja nie?! Zaumienil som si, že najbližší mesiac priberiam ešte viac, aby som mu dokázal, že tučný som aj ja!

***

Keď sa k tomu vraciam spätne, v ten večer sa asi niečo vo mne zlomilo. Od toho momentu rozhodnutia som sa prestal zaoberať chudnutím. Popravde som sa vykašľal na to, čo mi naznačovali kolegovia v práci alebo rodina. Jedným uchom dnu, druhým von. Mal som teraz pred sebou len jednu métu. Stráviť noc s Michalom. A ak si to vyžadovalo, aby som pribral dvadsať kíl naviac, tak priberiem hoci aj päťdesiat. Ten chlap ma čím ďalej, tým viac rajcoval, a jeho nedostupnosť a koketovanie súčasne vo mne bičovali nadržanosť. V hlave mi stále rezonovali slová, aby som si užíval peniaze ušetrené na nájme. Stále dookola. Rozhodol som sa, že ich investujem do jedla, to si totiž nesmierne užívam.

Keď som uvažoval nad tým, ako pribrať ešte viac kíl ako naposledy, povedal som si, že najlepšie bude ešte viac zredukovať akýkoľvek pohyb a rozťahať si čo najviac žalúdok, aby som mal neustály hlad. Hneď na druhý deň som sa pustil do plnenia plánu:

A) Zredukovať pohyb: Mal som výhodu, že som v novej práci stále sedel. Do práce som to mal teraz okolo 300 metrov. Aby som sa hýbal čo najmenej, kúpil som si elektrickú kolobežku. Samozrejmosťou bolo používanie výťahu, kde to bolo len potrebné. V práci som sa snažil sedieť čo najdlhšie a nemíňať si kalórie. Hneď po príchode z práce som zamieril do chladničky a zobral som si veľké porcie, s ktorými som potom môj rozkysnutý kufor zaparkoval na gauči alebo na posteli. Dokázal som sa hodiny nehýbať a často som cítil, ako sa moje telo doslova zmäkčuje a ako oťažieva s každým ďalším sústom.

B) Viac jesť: Kým v predchádzajúcich mesiacoch som jedol trikrát do dňa veľké porcie a pomedzi to malé jednohubky, teraz som sa rozhodol prekopať moju stratégiu. Vraj treba jesť päťkrát za deň – takže som začal jesť päťkrát do dňa veľké jedlá a na obed a večer ešte dezert. Priznám sa, cítil som sa ako štopaná hus a zo začiatku som s tým mal veľké problémy. Postupne sa však môj žalúdok zväčšil a jesť takéto množstvá mi nerobilo až také potiaže. Navyše som si dal ešte bočný cieľ, a to zjesť každý večer pred spaním dve salká.

Asi vám nemusím zdôrazňovať, že takýto posilnený režim bol masaker pre moje kedysi chudé telo. Zadýchaval som sa čoraz častejšie, brucho mi všade zavadzalo. Stehná som mal veľké ako prasa, zadok sa mi pri dotyku rozvlnil aj na tri sekundy. Napodiv mi však prsia zostali relatívne malé – vôbec nevyzerali ako Gabove ovisnuté cecky. Čo sa však úplne zmenilo, bol môj vták. Moje podbruško ho začínalo postupne obrastať, takže sa navonok zmenšil. Bolo to pre mňa nesmierne fascinujúce.

Tento mesiac chodil Michal častejšie na byt. Vždy, keď ma uvidel, sa mu oči rozžiarili ako malému dieťaťu. Videl som, že by najradšej okamžite vytiahol váhu a premeral si ma, ale obidvaja sme podvedome vedeli, že prekvapenie na konci mesiaca bude určite stáť za to. Cítil som, že idem správnym smerom a ak ešte vydržím pár týždňov žrať ako doteraz, tak ho zlomím a konečne sa s ním budem môcť pomilovať. A to ma hnalo ešte viac.

***

Koniec šiesteho mesiaca môjho vykrmovania, nastal čas váženia. Bol som si istý, že som pribral. Zväčšilo sa mi nielen brucho (ktoré, mimochodom, začalo pod svojou váhou mierne ovísať) či boky, ale zhrubli mi stehná a dokonca aj prsty. Tvár sa mi zaguľatila a už som nemohol vôbec schovať svoju druhú bradu. Michal začal pri nás vyzerať ako nebezpečne podvýživený. Myslím si, že ak by sme sa na neho obidvaja položili, tak by sme ho hravo rozdrvili.

„Koľko si asi pribral?“ spýtal sa ma Michal predtým, ako som stúpil na váhu.

„Myslím si, že takých sedem kíl,“ tipol som si.

„No neviem, neviem,“ zamyslene nadhodil Michal a poťažkal si moje brucho ako mäsiar bravčové. „Myslím si, že si spravil rekord.“

Pri myšlienke, že by som pribral najviac za tento mesiac, sa mi okamžite postavil. V tých boxerkách sa to nedalo vôbec prehliadnuť.

„Daj si pozor na slová, lebo sa nám tu mladý spraví,“ ozval sa Gabo a zarehotal sa.

Vystúpil som na váhu, zatvoril som oči. Ozvalo sa Michalove zhíknutie.

„Čo je?“ spýtal sa Gabo a takmer po sebe vysypal cereálie, ako sa snažil rýchlo postaviť.

„Ci pana,“ vyšlo z Gaba, keď sa dovalil k váhe.

Otvoril som oči. 113 kíl.

„To čo si so sebou robil tento mesiac?“ spýtal sa ma neveriacky Michal.

„No čo, trošku som jedol, mal som hlad,“ pokrčil som plecami a nadvihol som svoje brucho. Užíval som si ich prekvapené pohľady. Takéto číslo nečakali. A ja tiež.

„Pozor, aby si nezbankrotoval, Mišo,“ zažartoval som.

„Gabo, daj si bacha, lebo ťa mladý o chvíľu preští,“ pobavene nadhodil Michal. „Takže ak správne počítam,“ vytiahol mobil a rýchlo do neho nahádzal nové údaje, „namiesto pôvodných 330 eur mi dáš len 34...“

„Počkať, počkať,“ zamyslel som sa, „ak ešte priberiem zhruba 6-7 kíl, tak už ti nebudem musieť platiť žiadny nájom?“

„No vyzerá to tak, ty pažroš,“ odvetil nadržaný Michal. „Pridal by si sa ku Gabovi, ktorý mi už nič neplatí.“

„Tak tomu ver, že priberiem!“ zahlásil som a zamieril som do chladničky po ďalší kus torty. Tento úspech som musel osláviť.

***

Ďalšie dni pokračovali v podobnom režime ako predchádzajúci mesiac. Michal k nám teraz chodil každý druhý deň s novými zásobami jedla, pretože nám jedlo už nestačilo. Zároveň som zvýšil dávku, okrem veľkých jedál každé tri hodiny som večer zakončil tromi salkami. Keď som sa hecol, dal som aj štyri.

Bolo jasné, že tlstnem. Všetky veci mi boli malé. Minul som skoro celú výplatu na nový šatník, do ničoho som sa už nezmestil. Nekupoval som oblečenie, ktoré mi bolo dobré, ale rovno som si kúpil o číslo väčšie. Nech zbytočne nemíňam. Staré veci som nevyhadzoval. Ukázalo sa, že Michal sa rád pozerá na to, ako sa do nich snažím napchať. Často ma podpichoval, že som tučko a ako veľmi som pribral. Keď som horko-ťažko zapol košeľu, vyzeral som ako napchatá hurka. Michal sa na tom schuti smial, ale prešlo ho to, keď som povolil brucho a odtrhol sa gombík. Odletel priamo Michalovi na čelo. Teraz som hurónsky smiech spustil ja.

Priznám sa, že som sa cítil fajne. Rád som trávil čas s Gabom, ešte viac s Michalom. Páčilo sa mi moje nové telo. Už len pár obyčajných krokov, počas ktorých som cítil, ako sa môj zadok a brucho natriasajú, ma vzrušilo tak veľmi, že som okamžite dostal chuť niečo jesť. Moji kamoši a rodina žasli nad tým, ako som pri každom stretnutí väčší a väčší. Varovali ma, snažili sa mi to vyhovoriť, pýtali sa ma, kedy začnem cvičiť, ale vždy som len pokrčil plecami a odvetil, že sa cítim dobre. A bola to fakt pravda. Stal sa zo mňa lenivý tučko.

Michal túto moju premenu doslova zbožňoval. Hodiny a hodiny sa hral s mojim bachorom, neustále mi ho masíroval, hral sa s mojimi stehnami, zabával sa s mojimi polkami… A ja som si užíval, že ho zaujímam a vzrušujem. Aj napriek tomu sa mi ešte stále nedarilo dosiahnuť moju vytýčenú métu – dostať ho do postele.

***

Prešlo už skoro sedem mesiacov od toho, ako som sa vrhol do tohto šialeného dobrodružstva. Nastal čas pravidelného váženia.

„Na váhu, tučko!“ zahlásil Michal a tľapol ma po riti. Lichotilo mi to.

„Tak koľko?“ spýtal sa Gabo.

„121 kíl sadla,“ odvetil Michal. „Ak správne počítam, tak mi už nemusíš dať žiadne nájomné, Adam...“

Bol som milo prekvapený. A spokojný. Každý mesiac ušetrím viac ako tri stovky.

„Dobrá práca,“ uznanlivo prikývol Gabo a nerušene pokračoval v napchávaní sa.

„Fakt vynikajúca robota,“ pridal sa Michal a siahol do vrecka. Vytiahol peňaženku, otvoril ju a podal mi z nej 13 eur. Prekvapene som na neho vyvalil oči.

„Na čo mi to dávaš?“ nechápal som.

„Veď je to tak, ako sme sa dohodli,“ odpovedal, akoby išlo o tú najprirodzenejšiu vec. „Za každé nové polkilo máš tri eurá. A keďže si už pribral viac ako bola výška nájmu, za zvyšné kilá ti to doplatím v hotovosti.“

„Čo blázniš?! Nechaj si to, veď si pre mňa už spravil dosť, nechcem ťa vyciciavať z peňazí,“ protestoval som.

„Zober to, Adam. Keď ti dávajú, ber,“ ozval sa Gabo.

„Pozri,“ pridal sa k nemu Michal, „môžem si to dovoliť. A je to férové – niečo za niečo. Ty priberáš a ja ti dávam, no, nazvime to ‚motivačné‘.“

Nesmelo som prijal tie peniaze. Gabo asi vycítil, že sa cítim nejako blbo:

„Je to v pohode, Adam. Toto,“ povedal, demonštratívne nadvihol svoj hlavný fald a potriasol ním, „mi už zarobilo nejaké peniaze navyše. A už si aj tak tučný, tak zopár kíl navyše ako pasívny príjem nie je na zahodenie, nie?“

Musel som uznať, že mal pravdu. Tučný som, takže zopár kíl hore-dole (teda hlavne hore, ehm) nemusí byť až taký zlý nápad. Pokýval som súhlasne hlavou. Zaškvŕkalo mi v bruchu.

„Niekto je hladný,“ poznamenal Michal. „Posaďte sa, donesiem vám večeru, aby ste náhodou neschudli,“ zasmial sa a odišiel do kuchyne.

Zvalil som sa na gauč a položil som peniaze na stôl. V hlave sa mi premietol uplynulý polrok a za iných okolností by som si pomyslel, že som v nejakom šialenom sne.

„Vítam ťa v klube zarábajúcich si svojím sadlom, kamoško,“ zarehlil sa Gabo.

Večer bol úžasný. Michal do nás napchal tak veľa jedla, že sme už obidvaja zaspávali. Na striedačku nám masíroval bruchá a popritom sa do nás snažil nadžgať ďalšiu lyžičku torty. Ledva som sa odknísal do kúpeľne, aby som si umyl zuby. Bol som taký plný, že som čakal, že každú chvíľu prasknem. Sadol som si na kraj vane a lapal som po dychu. Ozvalo sa zaklopanie.

„Si v poriadku, Adam?“ spýtal sa Michal spoza dverí.

„Hej, som,“ dychčal som, „len musím trochu chytiť dych.“ Zhlboka som si odgrgol.

„Choď si ľahnúť, prídem ti dať ešte jednu masáž, aby si spal dobre,“ odvetil Michal.

Doumýval som sa a v boxerkách som sa uložil do postele. Ozvalo sa tiché zaklopanie, následne Michal vošiel dnu.

„Dnes si sa znovu prekonal, ty jeden nenažranec,“ usmial sa, naklonil sa nad posteľ a pohladil ma po bruchu, ktoré sa vylievalo na posteľ.

„Sadni si,“ povedal som mu a užíval som si, ako mi rukami jemne masíruje každý záhyb na mojom bruchu. Nevedel som, ako to robí, ale začínalo mi byť omnoho lepšie. Sledoval som, ako sa mu napínajú a uvoľnujú jednotlivé svaly, a cítil som, že začínam byť vzrušený. Michal si to všimol a prešiel mi rukou po boxerkách. Myslel som si, že explodujem. Prevalil som sa na chrbát, Michal si sadol obkročmo na môj rozkrok. Na jeho úzkych šortkách som videl, ako je vzrušený.

„Konečne vyzeráš ako poriadny chlap,“ povedal mi a sklonil sa ku mne. Cítil som na sebe teplo, ktoré sálalo z jeho tela. Pobozkal ma na pupku, potom ponoril do neho nos a zhlboka sa nadýchol. Začal ma bozkávať a postupoval čoraz vyššie. Pupok, hruď, kľúčna kosť, krk… Prešiel som mu rukou po jeho svalnatom chrbte, užíval som si ten kontrast medzi nami. Prehrabol mi rukou vlasy a druhou zašiel do boxeriek. Zadíval sa mi hlboko do očí… Potom ich zatvoril a naše pery sa dotkli. Boli jemné a také sladké! Úplne som sa mu poddal. Aj pri milovaní dával najavo, čo chce a čo sa mu páči. Vášnivo ma bozkával po celom tele a hral sa s mojim bruchom. Skončili sme nahí. Neviem, či som ešte videl takú tvrdú erekciu, akú mal on. A najvzrušujúcejšie na tom bolo, že mu stojí, lebo sa mu páčim.

Zvyšok večera prešiel neuveriteľne rýchlo. Mal som pocit, že som bol v nejakom inom svete. Bol to môj najlepší sex. Nie, nie, to nebol len sex, to bolo úžasné milovanie. Michal bol pozorný, užíval si to, hral sa s každým mojim faldíkom a stále mal chuť sa so mnou bozkávať. Keď som bol na štyroch a začal prirážať, všimol som si, že ho moje rozhojdané visiace brucho o to viac vzrušuje. Bolo to fantastické…

Po sprche som navrhol Michalovi, že môže prespať so mnou. Súhlasil a ja som bol z toho celý bez seba. Uložili sme sa vedľa seba, prechádzal som mu po jeho vypracovanom tele a keď zaspal, položil som si hlavu na jeho hruď a s maximálnym pocitom spokojnosti som zaspal. Bol to fakt dobrý deň.

***

Včera uplynul rok od môjho nového života. A bol to perfektný rok, to priznávam. Aj ďalšie mesiace som pokračoval v jedení a vypapkal som sa na úctyhodných 155 kíl. Už som nebol pupkáč, už som bol megatučko. Brucho mi už začalo ovísať, na vtáka som si už poriadne nedovidel, no i napriek tomu som sa cítil super! Bolo ma veľa! Obrovský zadok, veľké stehná, stále sa natriasajúci bachor…

Rozdiel medzi mnou a Gabom sa naozaj zmenšil. A Michal trávil so mnou v spálni čoraz viac času. Na striedačku s Gabom. Jednoducho posledný polrok bol perfektný – v práci sa mi darilo, jedol som koľko som len vládal, Michal sa o mňa neustále staral a milovanie s ním bolo čoraz intenzívnejšie. A navyše mi ešte platil za kilá navyše, teraz viac ako dve stovky. Neviem, odkiaľ na to bral, ale bolo mi to ukradnuté. Cítil som spokojne vo všetkých oblastiach života, a to bolo pre mňa smerodajné.

Za posledné mesiace sa mi váha ustálila, ale keď som stále videl radosť v Michalových očiach, vždy keď ma uvidel, premýšľal som, že by som sa ešte hecol a pribral viac. Neviem, uvidím. V každom prípade som mal neuveriteľné šťastie, že som šiel do podnájmu práve tu.