Obrí hlad

Kedysi bol raz jeden obor, ktorý býval v tmavých lesoch na Severe.

Vysoko na konári jablone sa držal chlapec, mal 16 rokov. Obor, ktorý ho už zdiaľky videl, sa prestrojil za jazdca odetého do červených šiat a vyšvihol sa na svojho čierneho koňa.

„Hej, chlapče,“ povedal jazdec, „ako sa voláš?“

„Askeladd!“ odpovedal chlapec hrdo.

„Ach, dobre, Askeladd, som hladný! Som už v sedle od rána... Bol by si veľmi milý, ak by si mi odtrhol jablko.“

Askeladd vybral to najväčšie a najčerstvejšie z pomedzi jabĺk. Aby ho odtrhol, vzal si na pomoc svojho soba. Ale tento sob sa pohol a chlapec stratil rovnováhu. Práve vtedy jazdec otvoril svoje vrece … a chlapec spadol do neho rovno hlavou!

„Ha-ha! A už si chytený, môj maličký! Vďaka tebe si budem môcť uhasiť smäd a hlad... Odvediem si ťa do môjho kráľovstva!“

Jazdec zaručal od radosti, pritiahol voľný uzol, vrece upevnil za sedlom krížom cez zadok svojho koňa a prudko popchol uzdou koňa.

Kôň cválal dlho, až prišiel pod zem, kde bolo obrie kráľovstvo. Všade sa blyšťali kamene zo zlata omývané krištáľovo čistou vodou.

„Môj drahý obor!“ zakričala žena z prahu domčeka. „Ach, môj drahý obor! Čo mi nesieš dobrého?“

„Čerstvé mäso!“ odpovedal jazdec kruto a spokojne.

„Ale-ale! Ako dobre...“ povedala žena prezerajúc si pekne zaguľatené vrece, v ktorom sa zmietal chytený chlapec. „Ukáž mi ho...“

Obor zosadol z koňa, vzal vrece na plece a pobral sa s ním do komory. Uvoľnil uzol a vytiahol chudáka Askeladda za nohy, aby si ho na chvíľu prehliadol.

„Je veľmi mladý!“ radoval sa.

„To bezpochyby, ale je veľmi chudý. Keď ho upečieme, bude z neho všetko, len nie niečo na jedenie.“

„Hej, to je škoda... Ale chytil som ho a už ho viac nepustím!“

„Buď rozumný,“ povedala vľúdnym hlasom manželka obra. „Pozri sa, určite budeme mať pre neho miesto v jednej z našich kadí...“

Obor prikývol. Nadvihol vrchnák jednej z najväčších kadí a vrhol do nej chlapca. Potom zatvoril obrovský sud a navrch položil veľmi ťažký balvan a nechal iba napoly otvorený výpust.

Aj keď Askeladd nariekal, rumázgal, búchal nohami a rukami do dosiek, snažil sa nadvihnúť vrchnák kade či volal o pomoc – nič mu to nepomohlo: bol chytený. Dookola sa otáčal v zúrivosti, že nemá nádej na útek!

Nadišiel večer. Obryňa prišla za ním a vraví mu:

„Askeladd, môj zlatý chlapček, poď ma vidieť... Nechcem ti spraviť nič zlé... Vidíš, nesiem ti jedlo. Poď sem bližšie ku mne a otvor veľké ústa pri otvore.“

Ale Askeladd bol stále naštvaný. Nechcel otvoriť ústa ako si priala... Namrzená obryňa sa ho snažila navábiť a znovu povedala:

„Otvor pekné veľké ústa, môj chlapec. To, čo som ti pripravila v kuchyni, je veľmi chutné na jedenie.“

K diere v sude priložila vábivé jedlo, z ktorého sa ešte parilo. Ale dieťa stále nechcelo o tom ani počuť. Obryňa teda zrevala:

„Ak si tie ústa neotvoríš, zapchám túto výpust a ty sa udusíš v tomto starom sude!“

Čo spraviť? Askeladd otvoril ústa pred dierou. Obryňa sa poponáhľala, aby mu naplnila hrdlo pomocou veľkej a dlhej lyžice. Neklamala – aké úžasné jedlo mu uvarila! Kukuričná kaša s medom, krupicová kaša s hrozienkami, kaša s ovsenými vločkami a mliekom, karamelová kaša, čokoládová pena, praženica, hustá čerstvá smotana s malinami, jablkové kompóty a sladké syry.

Askeladd sa cítil neuveriteľne presýtený po toľkom jedle! Nakoniec vo svojej gigantickej kadi zaspal bez sťažovania sa. Mohol bez problémov stáť a spraviť pár krokov, ale nuda ho vždy dobehla a tak zostal sedieť na zemi.

Napriek tomu sa obryňa k nemu vracala štyri až päť krát každý deň, aby mu doniesla jedlo. To bola jeho jediná činnosť.

„Askeladd, môj zlatý chlapec, ešte otvor ústa...“

Askeladd sa teda postavil na kolená a otvoril ústa pre obryňu, ktorá už bola pripravená so svojou veľkou lyžicou a kašovitými jedlami.

„Otvor pekné veľké ústa, môj drahý, chcem ti len dobre.“

Askeladd otvoril veľké ústa. A obryňa mu do nich veľkým tempom vkladala potravu. Neustále to boli úžasné jedlá, jednoduché ale veľmi výživné – a chlapec, ktorý začal veľmi poslúchať, dostával porcie, ktoré boli deň za dňom väčšie a výdatnejšie.

Po týždni sa na neho išiel pozrieť obor.

„Ach, Askeladd, môj dobrý chlapec! Ukáž mimalíček cez dieru...“

Askeladd veľmi dobre nerozumel, na čo to obor potrebuje. Podal mu svoj prst. Obor ho dlho s chichotom ohmatával:

„Ha-ha! To je veľmi dobré! Môj chlapec, máš pekné mäsíčko! Ak budeš aj ďalej papať, budeš čoskoro bacuľatý na želanie... Žena, dobre kŕm tohto tlsťocha! Nakŕm ho ešte, a štedro! Chcem, aby nám tento malý krásavček riadne stučnel!“

Po týchto slovách Askeladd všetko pochopil. Všetko to jedlo, ktoré do neho obryňa tlačila, mali za cieľ ho len vykŕmiť. Keď bude tučný a telnatý ako malé prasa, pôjde do kotla a následne mu zakúria pod riťou...

Ale ako sa len zachrániť?

Askeladd bol inteligentný chlapec plný nápadov. Po neustálom kráčaní dookola v tme našiel niekoľko zabudnutých vecí z jeho väzenia na dne kade: starý klinec, malý brezový prútik a kúsok sviečky. Aj keď to nebolo nič moc, schoval všetky tri predmety do vrecka ako poklady.

A tieto poklady by mu mohli zachrániť život!

Na druhý deň prišla znovu obryňa s chutnými jedla, aby ho vykrmovala. Askeladd mal problém odmietnuť tú dobrú stravu, ktorú mu dávala do hrdla. Počas toho celého týždňa sa z neho stal gurmán... A všimol si, že obor mal pravdu. Stučnel. Líca mal bacuľatejšie a aj jeho brucho bolo ťažšie a mäkšie. Keďže jeho žalúdok bol tiež dobre roztiahnutý, Askeladd mal aj omnoho väčší apetít!

Nič z toho všetkého nezostalo bez povšimnutie obrovej ženy. Prichádzala sa teraz pozerať na svojho chlapca šesť krát za deň so svojimi kašami, dlhými klobásami, krvavnicami a jaternicami. Užívala si, keď ich do chudáka chlapca bez milosti tlačila! Obor sa z diaľky radoval, keď počul ako jeho korisť neuveriteľne silno grgá po jednom z bohatých jedál, ktoré mu naservírovali.

„Ešte niekoľko dní a bude mať tú správnu hrúbku sadla!“ zamýšľal sa.

Po ďalšom týždni tohto režimu sa obor znovu vrátil na inšpekciu.

„Askeladd, môj maličký, ukáž mi tvoj prst cez dieru...“

Askeladd nadvihol svoju vreckovku a dierou v kadi mu podal klinec namiesto svojho rozkysnutého prsta. Obor ho v tme ohmatával znovu a znovu. Vôbec tomu nerozumel. Po váhaní naň pritlačil svoj nôž... a začul škrípanie čepele.

„Ešte je veľmi skoro, aby sme ho zjedli. Veď je chudý ako klinec!“ zakričal obor. „Žena, veď náš malý zajatec schudol! Má len kožu okolo kostí! Dones mu ďalšie kaše na jedenie, v tých veľkých tanieroch! Ale pousiluj sa pripraviť mu výdatnejšiu kuchyňu!“

A obryňa, celá zahanbená, prinášala chlapcovi kaše ešte hustejšie a v ešte väčších tanieroch. Nechápala, ako mohol byť ešte taký chudý...

Askeladd sa vskutku stále javil ako poslušný na kolenách vo svojej veľkej kadi. Kvôli obozretnosti a pažravosti musel akceptovať, že je tak veľmi vykrmovaný, vykrmovaný a ešte viac vykrmovaný, až mu odlietali gombíky na krátkych nohaviciach.

PRÁÁÁÁÁÁÁÁSK!

A obor sa znovu tešil, keď počul, ako milý chlapec zo seba vydáva dlhé grganie, ktoré sa všade ozývalo. Bol nazúrený na svoju ženu a neprestával jej dávať povely, aby jedlá boli ešte ťažšie a ešte bohatšie.

Po týždni sa vrátil, aby sa znovu pozrel na chlapca, či je už nakoniec dostatočne mäkký a rozkysnutý.

„Askeladd, môj dobrý chlapec, ukáž mi ešte raz tvoj malíček cez dieru...“

Askeladd nadvihol svoju vreckovku a podal mu na omakanie brezovú paličku namiesto svojho guľatučkého prsta. Obryňa ho tiež prišla ohmatať a obrátila sa na muža vrtiac hlavou:

„Trochu na seba nabral, ale stále je veľmi tuhý a bez masti...“

„Áno, rozhodne je bez masti!“

Ale obor už nebol viac nahnevaný... Nariadil iba, aby bol chlapec hojne napchávaný. Obryňa tak musela k nemu chodiť osem až desať krát denne s veľkými porciami a obrovskou naberačkou, aby Askeladda mohla štopať ako nejakú hus. A tak chlapec musel celé dni prehĺtať klobásu za klobásou, až kým sa mu stehy na nohaviciach netrhali – a to neveštilo nič dobrého pre neho!

Prešlo niekoľko ďalších týždňov...

Aj napriek tomu bol Askeladd spokojný, že mu jeho lesť poskytla trochu času, kým sa obor nerozhodne ho zjesť. Chlapec sa začínal v kadi cítiť stiesnene, pretože jeho brucho sa už zdvojnásobilo. Čo sa týka jeho oblečenia, bolo mu už také malé, že si ich od určitého momentu vyzliekol...

Predtým, ako jedno ráno k nemu prišla obryňa, Askeladd premýšľal celú noc nad možnosťami úteku. Nepokladal sa ešte za ťarbavého a nafúknutého do takej miery, aby nemohol bežať v tme. Obryňa sa už priblížila k diere a povedala:

„Askeladd, môj milý, ukáž mi tvoj prst cez dieru v sude...“

Tentokrát dal chlapec na ohmatanie voskovú sviečku.

„Hmm... Konečne pribral! Je dosť mäkký a dobre tučnučký... Môj nožík sa ponorí do jeho mäska ako do masla.“

„Výborne!“ pritakal obor. „A pretože sa zdá, že sme konečne našli vykrmovanie, ktoré zaberá, podľa mňa môžeme ešte trošku vykŕmiť tohto chlapca... Dám ti ešte týždeň, aby bol jeho prst ešte viac mäsitejší a hrubší! Začni s výkrmom!“

Obryňa bola príliš spokojná, aby neposlúchla svojho manžela. Askeladd nevydal zo seba ani hláska, ale začal zúfať, že nebude môcť prekĺznuť obrom pomedzi ruky. Jedlo, ktoré mu štedro servírovali, bolo stále príliš chutné, aby mu mohol odolať. A tak sa teda úplne spustil.

Keď bol na kolenách vo svojej kadi a obryňa ho vykrmovala, chlapec hodoval celý deň a už si viac nerobil starosti, že bude vykrmovaný, a vykrmovaný a znovu vykrmovaný, až kým sa mu brucho tak viditeľne nenafúkne, tak veľmi nestučnie a kým sa nestane také mäkkuč...

PRÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁSSSSKKK!

Na jeho veľké prekvapenie uplynulo ešte niekoľko týždňov, kým sa obor znovu rozhodol prísť pozrieť, či jeho väzeň dostatočne pribral. Pri diere sa už nachádzala obrova žena a vravela chlapcovi, ktorý od sýtosti podriemkaval:

„Askeladd, môj drahý, ukáž mi cez dieru v kadi tvoj prst.“

A chlapec im podal svoj skutočný prst...

„Och! Ha-ha!“ rozosmial sa obor. „Tento krát je už naozaj tučný! Aký je len mäkkučký a určite aj mastný... Mňam! Môj ty chlapec, nakoniec si pekne pribral za taký krátky čas! Som na teba hrdý, žena! Výborne si vykŕmila toto dieťa. Jeho malý prštek je hrubý tak ako treba, ako malá jaternička... Daj pozor, idem odložiť vrchnák zo suda!

Obor odložil nabok obrovský balvan a jedným šmahom ruky rozbil vrchnák. Nemusel to urobiť nasilu, pretože hrdzavé kovové kruhy sa už sami rozsypali, drevené laty zo seba vytlačili hrozivý praskot a kaďa sa zrazu rozbila na kusy, aby ohromenému obrovi a jeho žene odhalila Askeladda, ktorý svojim kyprým zadkom a gigantickým bruchom naplnil každú špáru vo svojom väzení!

Obor váľajúc sa od smiechu zodvihol zahanbeného Askeladda za nohy. Bol perfektne bacuľatý, tučný a objemný. Obor ho zaniesol do kuchyne ako nejakú kvalitnú prešpikovanú šunku.

„Žena!“ povedal obor. „Pozri sa, aké úžasné jedlo máme! Je okrúhly a tučnučký, ten už ďaleko nezájde. Dobre ho priprav...“

„Idem naostriť nože.“

„Výborne!“ odvetil obor. „Ja zas idem pripraviť oheň na túto hostinu. Zatiaľ ho zabi a polku uvar v hrnci. Druhú polku si ja upečiem na ražni.“

Obor odišiel a obryňa sa pustila do ostrenia nožov na starej kamennej brúske... škŕŕŕŕŕŕŕŕ.... škŕŕŕŕŕŕŕ... škŕŕŕŕŕŕŕ...

„Čo robíš?“ spýtal sa naivne Askeladd.

„Ostrím môj veľký nôž!“

„Aby si ma ním zabila?“

„Ale áno, keďže si už teraz tučný ako nejaké pekné prasiatko!“

Škŕŕŕŕŕ... škŕŕŕŕŕ... škŕŕŕŕŕ...

„Nechaj ma to spravit!“ prevravel Askeladd. „Nevieš vôbec ako robiť s touto brúskou a nožmi. Ja ich vybrúsim ako žiletky. Bude to potom menej bolieť...“

Keďže obryňa bola unavená, pristala a dala mu nože. Nakoniec sa tento tučný chlapec ukázal ako veľmi zručný s kamennou brúskou. Keď bol nôž dobre naostrený, Askeladd jej povedal:

„Myslím si, že je už pripravený. Môžem ho vyskúšať na tvojej šnúrke vo vrkoči, či dobre reže?“

Obrova žena naklonila hlavu, aby dočiahol na stužku v jej vrkoči. Vtedy ju Askeladd chytil za vlasy, pritiahol si ju k sebe a podrezal... A pokračoval v obrovom recepte: polka do hrnca, druhá zas bola pripravená na ražeň, pričom tie kúsky nechal na stole... Následne naplnil veľkú sukňu po obryni, na hlave zaviazal jej šatku a postavil sa nenápadne do tieňa vedľa ohňa.

Prešla nejaká tá chvíľa... Obor sa akurát vrátil. Pozval ženu, aby sa napchala s ním.

„Nie, ďakujem...“ zašepkal Askeladd imitujúc ženin hlas. „Nemám teraz ešte taký hlad.“

„Ako chceš! Nebudem ťa čakať, vonia to výborne...“

Zatiaľ čo bol obor zaneprázdnený napĺňaním svojho bachora, chlapec vyšiel potichu z kuchyne a priblížil sa k podzemnej rieke s krištáľovo čistou vodou. Dal sa do plávania v týchto pokojných vodách. Keďže bol teraz zavalitý a tučný, jeho telo sa dobre nadnášalo a sám sa dostal von – na slobodu.

Po návrate z lesa bol Askeladd privítaný ľuďmi zo svojej dediny, ktorí už po mesiacoch hľadania od jeho zmiznutia stratili všetku nádej. Bol neuveriteľne šťastný, že ich môže znovu vidieť. A tiež bol príliš tučný a bacuľatý, aby mohol chodiť! Dedinčania boli všetci prekvapení, keď sa ich milovaný chlapec vrátil taký veľký, okrúhly a vykŕmený s početnými mastnými špekmi a jemný ako maslo!

Askeladd bol okamžite po svojom návrate do dediny privítaný ako hrdina. Každému musel porozprávať svoj príbeh počas veľkej hostiny, kde pil viac piva a jedol viac mäsa a koláčov ako všetci ostatní dokopy.

„Aký obrí hlad!“ vraveli s obdivom.

Zdroj:

http://gainerstories.ucoz.com/publ/gay_french_stories/fantaisie/un_appetit_d_39_ogre/15-1-0-371