SK: Kaštieľ rodu Ventriovcov

Tento príbeh napísal slovenský fanúšik priberania Trivian. Máš aj Ty v hlave super poviedku? Pošli ju na rotib564@gmail.com a my ju radi zverejníme.

Písal sa rok 1877.

„Noviny! Najnovšie správy!“ kričal chlapec z ulice.

Tomáš, 19-ročný študent, ktorý práve dokončil strednú školu, vybral z vrecka 10 halierov a dal ich chlapcovi za najnovšie vydanie. Človek v nich našiel bežné správy - nové plány cisára o zlepšení postavenia monarchie, výstavby nových fabrík či správy o narastajúcich národnostných tendenciách. Tomáš však hľadal niečo iné. Niečo, čo nanešťastie hľadalo mnoho študentov - ponuky práce.

V týchto novinách boli často ponúkané klasické práce, ale tie mu veľmi nevoňali. Bol trošku lenivý, no i keď si pofrfľal, nakoniec spravil to, čo mal. A bol aj celkom šikovný. Ako malý pracoval u mnohých remeselníkov, aby si našporil na štúdium. V novinách ho zarazila jedna správa.

Gróf Augustus Ventril je mŕtvy! 68-ročný gróf zomiera po troch týždňoch urputného boja s pneumóniou, ktorý nanešťastie prehral. Jeho dedičstvo malo byť odkázané jeho synovi Františkovi. Ten však zahynul vo vojne pred desiatimi rokmi v Bitke pri Sadové. Preto všetok jeho majetok, spolu s kaštieľom, letohrádkom a záhradami pripadá jeho 17-ročnému vnukovi menom Jakub Ventril.

Táto správa ho ochromila. Tesne pred odchodom na strednú školu slúžil niekoľko mesiacov aj u samotného grófa. Bol to prísny a železný muž, no mal aj svoju vľúdnu stránku. Obzvlášť keď prišlo na jeho vnuka. Tomáš si dokonca spomenul aj na Jakuba. Mal vtedy 12 rokov a bol veľmi hanblivý. Hoci sa možno aj chcel s ním tráviť čas, no nebolo mu to jeho starým otcom dovolené. Ďalej sa v správe písalo:

Mladý gróf teraz bude musieť spravovať mnoho ďalších vecí, dokonca existujú aj správy, že hľadá ďalších ľudí do svojho služobníctva!

Táto správa Tomášovi zaiskrila v očiach. Potreboval peniaze a práca v kaštieli by sa mu páčila. Možno si naňho dokonca Jakub spomenie a možno mu dá aj trošku lepší plat!

„Nemal by som si robiť veľké nádeje, ale skúsiť to môžem,“ povedal si pre seba a na druhý deň vybral sa požiadať o prácu.

Kaštieľ sa nachádzal v susednej dedine, kde Tomáš vyrastal. Vždy závidel tamojšiemu grófovi ako sa viezol na koči na dôležité stretnutia v meste, zatiaľ čo on musel sedieť v triviálnej škole. Keď prešiel pred bránu, zistil, že sa sídlo takmer nezmenilo. Krásny barokový zámoček s vyzdobenou fasádou skrytý uprostred záhrad na francúzsky štýl a s letohrádkom za nimi. Ďalej sa už rozprestieralo panstvo siahajúce hlboko do okolitých lesov.

Tomáš zazvonil pri bráne. Z kaštieľa vyšiel postarší pán, oblečený v nádhernom obleku, s bielimi rukavičkami a vreckovkou.

„Čo si prajete, mladý muž?“

„Rád by som sa uchádzal o prácu v službách vášho pána, pane. Dopočul som sa, že jeho urodzenosť potrebuje nových zamestnancov a rád by som mu poskytol svoje schopnosti.“

„Áno, to je pravda. Hľadáme nových ľudí, lebo viete, po smrti starého pána Augusta, nech mu je zem ľahká, sa viacero zamestnancov rozhodlo skončiť, a tak potrebujeme niekoho, kto ich zastúpi. Samozrejme nie som ten, ktorý vám vie prisľúbiť prácu, to môže len mladý gróf Jakub Ventril. Práve si vychutnáva svoj ranný čaj, oznámim mu, že ste prišli s takouto žiadosťou a odovzdám vám jeho odpoveď.“

Po chvíli sa komorník vrátil s miernym úsmevom na tvári.

„Mladý pán gróf vás pozýva dnu, rád by s vami prehovoril o tejto záležitosti. Prosím, čaká na vás na terase v letohrádku.“

Tomáš prešiel s komorníkom až k miestu, kde sedel mladý gróf. Spoznal ho hneď, ako ho uvidel. Vôbec sa nezmenil, podobne ako ani samotný kaštieľ. Krátke, tmavohnedé vlasy, okrúhle sivé oči, bacuľaté líčka a trošku pri sebe postava.

No niečo sa predsa len zmenilo. Jakub pripadal Tomášovi trošku melancholickejšie než kedysi. Pamätal si na Jakubov úsmev od ucha k uchu, keď bol ešte chlapec. Iste, stratil nielen otca, ale už aj dedka, takže to na ňom muselo zanechalo stopu. Na druhej strane, gróf umieral týždne, mohol sa s tým teda zmieriť, uvažoval Tomáš. Už-už išiel mladého grófa pozdraviť jeho krstným menom, no stihol sa zháčiť a povedal:

„Dobré ráno, vaša urodzenosť.“

„Tomáš? Si to ty?“

Tomáš nečakal, že si ho bude pamätať, predsa sa od svojich detských čias dosť zmenil. Dnes už to bol stredne vysoký mladý muž štíhlejšej postavy. Asi ho prezradili jeho hnedé vlasy a zelené oči.

„Áno, pane, spomínate si na mňa?“

„Pravdaže áno,“ odpovedal mladý gróf s malým úsmevom, „spoznal by som ťa predsa všade. Rozprávaj, ako ide život?“

Mládenci sa rozprávali až do obeda, potrebovali si toho toľko povedať.

„Som rád, že si v poriadku, Tomáš. A čo sa týka práce, považuj ju za svoju. Rád ťa tu budem opäť vídať. Ale nebudeš to mať ľahké, nielen že budeš mať špecifické povinnosti, ale budeš mať aj dosť inej práce.“

Tomáš nevedel, na čo gróf naráža.

„Každopádne sa neboj, nebudeš pracovať na tomto panstve sám, budú tu ďalší, čo ti budú pomáhať. Musím ešte nájsť dosť ľudí, ale príď prosím o týždeň o deviatej ráno. To by som mal už zvládnuť. Nemusíš si brať so sebou nič, budeš bývať tu v kaštieli a všetko potrebné dostaneš tu.“

„Ďakujem pane, vaša milosť je skutočne láskavá.“

„Áno, a ešte jedna vec...“ Jakub sa naklonil k Tomášovi, „...len tak medzi nami, nemusíš mi dávať toľko úcty, necítim sa veľmi príjemne, takže v súkromí si môžeme tykať.“

„Iste. S potešením!“

„Teším sa na teba, snáď sa ti u nás bude páčiť...“

O týždeň prišiel Tomáš už o trištvrte na deväť. O pár minút na to prišiel ďalší mladý muž. Vysoký, blonďavý chalan, postavou trošku pri sebe, tipoval mu tak čerstvých dvadsať. Keď sa postavil pred bránu, tak Tomáš pochopil, že asi bude ďalší z budúcich zamestnancov grófa. Tesne pred deviatou sa objavil ešte jeden. Utekal, bál sa, že príde neskoro. Vzrastom menší, no silovo statnejší chlapec, určite mal tak podľa Tomáša najviac 18. Tiež sa postavil pred bránu. Do deviatej nastalo trápne ticho. Tomáš ho už aj chcel prelomiť, keď v tom sa brána otvorila. Von vyšiel komorník a povedal:

„Prosím, vstúpte do kaštieľa a počkajte vo foyer. Onedlho sa vám predstaví gróf.“

Traja mladí páni vošli teda do kaštieľa, kde už ich čakal mladý gróf. Snažil sa vyzerať veľmi vznešene, obliekol si dokonca vojenskú uniformu, i keď mu bola trošku tesná, čo si všimli aj ostatní chlapci.

„Vitajte, páni,“ povedal gróf až nadnesene mohutným hlasom, „ako iste viete, moje meno je Jakub Matthias Joseph von Ventril. Vítam vás na mojom kaštieli. Prosím, poďte za mnou do purpurového salónika, tam sa navzájom zoznámite a rozdelím a upresním vašu prácu.“

Chlapci nasledovali svojho budúceho pána plní očakávania. Nevedeli, čo majú konkrétne robiť, no vedeli, že to bude cenená práca.

„Posaďte sa a po jednom sa predstavte svojim budúcim kolegom.“

Začal nižší, hnedovlasý chalan.

„Volám sa Matúš, mám 17 rokov a pochádzam z Novohradu.“ Potom Matúš rozprával chvíľu o tom, ako ho zaujíma príroda a teda preto sa chystá študovať v Pešti na univerzite botaniku. Z celého jeho krátkeho monológu Tomáš spoznal, že sa Matúš necíti veľmi dobre v spoločnosti, obzvlášť ak je stredobodom pozornosti. Možno sa bál len toho, čo mu gróf povie, ale ten len prikyvoval hlavou a z jeho pohľadu bolo zrejmé, že ho to zaujíma.

Potom pokračoval Tomáš. Predstavil sa a porozprával, čo ho ku grófovi privádza, ale to, že sa poznali predtým, pre istotu vynechal. Iste by mu to poškodilo renomé. Ako posledný vravel vysoký blonďák.

„Ja som Tobiáš, mám 18 a som zo Spiša. Som trošku puntičkár, mám rád plávanie a...“ Tobiáš nemal problém sa narozdiel od Matúša presadiť, našťastie to nebolo až do takej miery, že by sa to považovalo za arogantné.

Tomáš si však všimol jednu vec - nikto nepovedal pred ostatnými, čo by chcel na panstve robiť. Asi sa báli, aby im niekto ich obľúbený post nevyfúkol.

Po zoznámení sa grof trochu zamyslel a povedal:

„Ďakujem vám, páni. Teraz vás prosím, ubytujte sa vo vašich nových izbách a do večere vám dávam voľno. Dovtedz sa prejdite po kaštieli, navštívte letohrádok, pozrite si záhrady. Na večeri vám oznámim presné pokyny a zajtra začnete s prácou. Večera začne o pol siedmej. Presne.“

Chlapci sa teda pobrali do svojich izieb. Každá bola priestranná s veľkou posteľou, nádherným dekórom, veľkými oknami a dokonca aj veľkým zrkadlom a vlastnou kúpeľňou. Vedľa postele stál krásny dubový nočný stolík a na druhej strane malý stôl a na ňom petrolejka. Tomáš sa vybalil a trochu si pospal na masívnej posteli. Bola nádherne mäkká. Po chvíli sa prebral a začal si prezerať miestnosti. Udivilo ho, že na západnom krídle smerujúcom do dediny nie sú žiadne veľké okná. Vlastne tam nie sú žiadne. Potom sa pozrel do kuchyne. Tam stál komorník, práve pripravujúc večeru.

„Prepáčte, večera ešte nie je pripravená. Budeme mať krémovú hrachovú polievku a pečenú hus s jarnou zeleninou.“

„Potrebujete s tým pomôcť?“

„To je od vás veľmi láskavé. Zišla by sa mi pomoc.“

„Prosím vás, rád pomôžem. Inak, potykajme si, predsa len budeme chvíľu pracovať spolu. Ja som Tomáš.“

„Albert, teší ma.“

A tak začali spolu variť. Tomáš pochopil, že mu asi veľmi nepomáha, len pridáva viac práce, tak po príprave zeleniny radšej odišiel, aby zbytočne nezavadzal. Pozrel sa na hodiny. Bolo už pol šiestej.

„Bože, som to ale trkvas... To som fakt pomohol. Snáď to stihne...“

Tomáš vyšiel do foyer. Tam uvidel, ako sa Tobiáš pozerá z okna a niečo si mrmle pod nosom.

„Bože môj, aký je rozkošný... krásny a zlatý...“

„S kým sa to rozprávaš?“

„Ja? Ja... ja... nič! Nič sa nedeje! Prepáč, ja radšej pôjdem.“

Tobiáš odišiel akýsi červený. Tomáš sa to rozhodol ignorovať a vyšiel von do záhrady. Tam stál Matúš a prezeral si záhony. Tiež si niečo mrmlal.

„Tie sú nádherné... krásne holandské tulipány, a tá levanduľa, iste sú grófove obľúbené...“

„Hľadáš niečo?“

„Ale nie, len obdivujem, ako sa o toto miesto jeho urodzenosť stará, iste sa tiež musí vyznať vo flóre.“

„Možno, alebo aspoň niekto z jeho rodiny,“ odvetil Tomáš.

„Nezabudni, o chvíľu bude večera!“

„Nezabudnem! Veď som ju skoro pokazil...“ dopovedal si sám pre seba Tomáš a šiel sa pozrieť do letohrádku.

Vošiel do vstupnej haly a počul, ako sa z poschodia ozýva nádherný zvuk klavíra. Vystúpil po schodoch a vošiel do tanečnej sály, odkiaľ sa zvuk ozýval. Stál tam mohutný klavír, za ktorým sedel gróf a vytváral tie najočarujúcejšie melódie. Gróf, hoci bol postavou menší, vynikal v sále ako velikán. Zvuk sa ozýval po celej miestnosti a nádherne lahodil ušiam.

Po chvíli pán domu skončil jemným akordom a postavil sa.

„Chopinova Nocturne F dur... Snáď sa ti páčila, Tomáš...“

„Bola nádherná, vaša urodzenosť.“

„Ale no tak, nedohodli sme sa predsa na niečom?“

„Prepáčte, len zvyk...“

„To nič, aj tak ťa o to nemôžem žiadať pred ostatnými... Poď, onedlho bude večera, mám pre vás vaše práce.“

Na večeri sa zišli všetci. Tomáš neveril, že Albert to všetko stihol na minútu presne. Večera bola delikátna. Hus bola krásne prepečená a jarná zelenina bola osviežujúca.

Potom čo všetci dojedli, gróf zaštrngal pohárom a vyhlásil:

„Služobníci! Nie, nie! Priatelia moji! Po dlhom uvažovaní som sa rozhodol, akú prácu každému z vás zadelím. Verím, že s ňou budete spokojní. Tobiáš, tebe dávam na starosti upratovanie a pranie. Všetko musí byť čisté. Matúš, ty budeš mať na starosti záhrady a farmu. Budeš taktiež mať služby v kuchyni, Matúš ti s nimi pomôže. A ty, Tomáš, budeš mať veľmi špeciálnu úlohu. Napriek všetkým mojim koníčkom som aj vášnivý poľovník. Na pôde, ktorá mi patrí, je aj 70 hektárov lesa. Ty budeš zaháňať zver a kŕmiť ju. Taktiež ako človek všestranný, budeš mať na starosti aj opravy na kaštieli. Čokoľvek sa pokazí, opravíš to. Ako ste s týmto spokojní?“

Chlapi vyjadrili súhlas.

„Výplatu budete dostávať vždy k šiestemu dňu v mesiaci. Nebude vysoká, nakoľko tu môžete spať a jesť zadarmo, ale nebojte sa, garantujem vám, že nebudete ľutovať. Ďakujem vám za pozornosť, môžete ísť,“zakončil mladý gróf a služobníctvo vstalo od stola. Grófa však ešte niečo napadlo: „A ešte posledná vec. Do vašich izieb Albert pripevnil každému iný zvonček. Vždy keď vás konkrétne budem potrebovať zazvoním. Vidíme sa zajtra.“

Gróf odišiel od stola ako prvý. Potom sa chlapci pobrali do svojich izieb. Tomáš otvoril dvere na tej svojej. Zamarilo sa mu, že niečo nie je v poriadku, hoci izba vyzerala navonok nezmenená. Potom si to všimol. Pod novým zvončekom bol strieborný náhrdelník. Bol na ňom aj prívesok s podobizňou medveďa. K nemu bol pripevnený lístok.

Malá pozornosť od Nášho grófa. Bol by rád, ak by ste ho nosili. Je to jeho darček pre Vás. Albert.

Tomáš si ho vyskúšal. Keď ho zapol, akoby ho niečo uštiplo, no myslel si, že sa mu to len zdalo. Po chvíli ho ovalila silná únava. Akonáhle si ľahol do postele, okamžite zaspal.

* * *

„Takže to skúšate znova, pane? Vravím vám, že dohodu nijak nezlomíte.“

„Nádej umiera posledná, Albert. Musím odčiniť, čo som v detstve napáchal. Predať svoju dušu za niečo tak hlúpe!“

„Ja viem, že sa trápite pane, ale veď ste dostali, čo ste chceli, nie?“

„To, po čom som túžil, mi nič len tak nedá... Aspoň sa o to pokúsim. Dúfam, že to tentokrát vyjde... Kúpil si dostatočné zásoby?“

„Pravdaže, pane, no aj tak si myslím, že chlapci to zožerú za niekoľko týždňov.“

„To je dobre, je to súčasť toho, čo robím. Snáď sa mi nepovraždia navzájom, ako tí poslední.“

* * *

Uprostred noci sa Tomáš prebudil na bolesť. Pálilo ho celé telo. Sotva sa vedel pohnúť. Keď otvoril oči neveril vlastným očiam.

Jeho telo narástlo na výšku asi dvoch metrov. Cítil ako sa mu rozširuje krk. Chcel zo seba rýchlo strhnúť náhrdelník, aby ho neuškrtil, ale ten akoby zmizol. A nebol to len krk, ktorý sa rozširoval. Zrazu pocítil pálenie na ramenách, ktoré sa zväčšovali a mohutneli. Celé horné končatiny naberali svalovú hmotu. Potom sa bolesť presunula na trup. Tam sa mu nafúkli prsné svaly do veľkosti menších tekvíc. Brucho začalo naberať na hmotnosti a nafukovalo sa. Hoci bolo z tuku, bolo mocné a pevné. Keď videl ako mu začínajú silnieť nohy, spozoroval, ako sa mu na tvári objavil ňufák. V tom okamihu sa mu aj menili uši a výrazne začal chlpatieť. Na rukách mu dorástli pazúry a čeľusť mu vyrástla smerom vpred.

Nevedel sa z toho spamätať. Myslel si, že blúzni, až z celého zmätku vo svojej hlave omdlel. Prebudil sa až ráno.

„Preboha!“ vykríkol do prázdnej miestnosti, keď sa náhle strhol.

Pozrel sa na ruku. No tá bola ako predtým. Šiel sa skontrolovať do zrkadla. Keď odhrnul perinu, bol úplne zmätený. Bol normálny. Teda skoro. Nepamätal si, že by bol takto zarastený na hrudi...

Dotkol sa svojho bruška. Bolo rozkošne mäkkučké, ako by si cítil každý faldík. Zmätenejšie sa ešte nikdy pred tým necítil.

Albert zazvonil zvončekom na raňajky. Tomáš vyšiel z izby ako prvý. Vošiel do kuchyne a posadil sa za stôl, kde už sedel mladý gróf.

„Aká bola noc, Tomáš?“

„Dobrá, pane. Len mal som akýsi čudný sen...“

„Skutočne? To pravdepodobne z jemnej nervozity... predsa len je toto tvoj prvý deň! Ale vravím ti, nemáš sa čoho báť, všetko bude v poriadku.“

Do toho sa otvorili dvere a do sály vošiel Tobiáš. Tomáš sa naňho pozrel s trochou začudovania. Zdalo sa mu, že Tobiáš akokeby... pribral? Ale veď... to nie, to určite nie, to sa mu iste len zdá, veď bol trošku pri sebe už aj včera.

„Dobré ráno, vaša urodzenosť.“

„Dobré ráno aj tebe, Tobiáš. Ako si sa vyspal?“

„Nebola to zlá noc, pán gróf, len som sa v noci na niečo prebúdzal...“

„Aha... no možno to bolo podobne ako tu u Tomáša. Nebojte sa, chlapci, zvyknete si... A kde je Matúš?“

„No, neviem, snáď nezaspal,“ odvetil Tobiáš.

Po chvíli sa otvorili dvere a vošiel Matúš ajAlbert, ktorý niesol raňajky.

„Ospravedlňte, prosím vás, to meškanie, pane...“ ustrašene povedal Matúš. "Viete, zaspal som... a nechcel som, aby... ste sa hnevali, tak som pomohol Albertovi s prípravou raňajok. Snáď mi odpustíte.“

„Nič sa nestalo, Matúš, ale nabudúce si na to daj pozor.“

„Iste pane.“

„Mladý muž bol síce neskoro gróf, ale pri príprave raňajok bol skutočne veľmi nápomocný," dodal Albert.

Matúš sa začervenal. Gróf a Tobiáš sa pousmiali. No Tomáš mal zmiešané pocity. Niečo mu nesedelo. Jeho podozrenie sa potvrdilo, keď si Matúš sadol na stoličku. Ozval sa hlasný vrzgot stoličky. Bol určite ťažší ako včera. To však znamenalo, že pribral aj on, a aj Tobiáš. Žeby? Ale ako?

„Prosím, pane. Dnes podávame na raňajky omeletové soufflé s pažítkou a jarnou cibuľkou. Ako nápoj sme sa vám rozhodli podať vaše obľúbené mlieko s prachom z kakaových strukov dovezených z Afriky," povedal Albert podávajúc taniere s raňajkami.

„Ďakujem, Albert.“

Gróf jedol pomaly, no akonáhle si chlapci dali sústo, ovalil ich nesmierny hlad. Do minúty boli taniere prázdne.

„Zachutilo Vám, však?“ pousmial sa gróf. „Albert, chlapci budú chcieť asi ešte jednu dávku!“

„Pán gróf, ale to nemôžeme prijať,“ ozval sa Tobiáš.

„Netráp sa, je to v poriadku. Všetci ste predsa statní chlapi a potrebujete energiu do práce. Albert, postaraj sa mi o nich, ja si vezmem svoj tanier do letohrádku.“

„Iste, môj pane,“ povedal Albert a hneď priniesol dupľu. Aj tieto taniere boli čisté do pár minút.

„Neviem ako vy, ale ja som ešte hladný,“ povedal Tomáš. „Vy nie?“

„Práveže hej, ale už by sme naozaj nemali... Budeme sa tu prepchávať a s prácou sa ani nezačne.“ povedal Matúš vstávajúc od stola.

„Dobre, ale predtým sa vás musím niečo opýtať,“ zastavil ho Tomáš. „Nemali ste minulú noc akýsi čudesný sen?“

„Aj ty?“ spýtal sa Matúš. „Ja tiež. Bolo to niečo strašné... A bol tak skutočný...“

„Mne sa tiež niečo snívalo. O tom, ako som sa pomaly premieňal na niečo s bielou srsťou...“ povedal Tobiáš.

„To snáď nie...“ povedal si Tomáš v duchu, no rýchlo zmenil výraz tváre. „Divné, no nie? Možno je to tým, že sme boli nervózni z tejto práce.“

„Asi máš pravdu, Tomáš. Ja teda určite,“ povedal Tobiáš a tiež sa pokúsil vstať. V tom sa vo dverách objavil Albert.

„Už sa chystáte do práce? Nie ste ešte hladní?“

„No iste by sa do nás ešte niečo vošlo, ale radšej už pôjdeme,“ povedal Tobiáš a zamieril priamo do práčovne, kde mal vyprať prestieradlá na postele.

„Ja už tiež, musím skontrolovať, či nie je nutné vytrhať nejakú burinu,“ povedal Matúš a takmer sa rozbehol do záhrady.

„Ako chcete. Ja si ešte tú jednu porciu dám, Albert," predniesol Tomáš a na Albertovej tvári sa mihol nebadaný úsmev.

Po ďalšej dupli vošiel Tomáš do stajní, kde napriek veľkým ohradám nenašiel žiadne kone. Hneď vedľa našiel seno, ktoré pravdepodobne slúžilo na prikrmovanie zvery v lesoch a zároveň aj niečo nezvyčajné. Boli to jazdecké sedlo a popruhy, ale rozhodne nevyzerali ako na koňa. Nad jednou z ohrád sa vynímal rodinný erb. Vychádzajúci mesiac a v ňom medvedia hlava.

„Zaujímavé. Nikdy som sa nad ich rodinným erbom nepozastavoval. Musím sa častejšie Jakuba pýtať o jeho rodine...“

Vzal jeden balík sena a vošiel do lesov. Polohu všetkých krmelcov mal našťastie naznačené na mape, takže sa nestratil … na takú dlhú dobu. Mal s tým trochu problém, no nakoniec sa mu podarilo všetky nájsť.

Z hory sa vrátil až večer. Čiastočne aj kvôli tomu, že odišiel celkom neskoro. Keď prechádzal okolo letohrádku, opäť z neho hrala hudba. Nechcel grófa rušiť a teda radšej počúval zvonku. Bolo to opäť nádherné. Skladba bola pomalá a znela smutne. No zároveň Tomáša akosi priťahovala. Keď gróf odišiel, nakukol do letohrádku sám. Vošiel do sály a uvidel ako Jakub zabudol na stojane noty.

„Sonáta mesačného svitu... hmm... radšej sa mu to do toho motať nebudem, ešte niečo pokazím a bude to na moju hlavu.“

Vrátil sa teda späť do kaštieľa, akurát bol totiž čas večere.

„Kde si bol celý deň Tomáš?“ spýtal sa Matúš.

„V lesoch, bolo treba prikŕmiť zver,“ odpovedal nie Tomáš, ale gróf.

„A to ho každý deň neuvidíme pri obede?“

„Ale uvidíme, túto prácu stačí robiť raz za dva, tri dni...“

Tomáš si vydýchol. Naozaj takú náročnú prácu nemal záujem vykonávať každý deň.

Opäť všetci večerali spolu. Tomáš sa znovu cítil veľmi hladný, ale bolo to prirodzené, predsa chudák nemal obed. No Matúš a Tobiáš obed mali... a hltali to do seba akoby mali pásomnice. Za ten čas čo gróf dojedol svoju porciu, chlapci si vypýtali ďalšiu trikrát. A stále mali chuť do jedla! Až Matúš nakoniec povedal hladkajúc sa po bruchu:

„Ja už mám dosť. Nemal by som sa takto prepchávať, mal by som si držať aj figúru.“

„Ako myslíš," odvetil s plnými ústami Tomáš. „Viac zostane nám.“

„Ja asi pôjdem tiež. Som akosi unavený...“ povedal Tobiáš a vstal od stola.

„No, čo už. Tak sa aspoň najem v pokoji.“

Matúš a Tobiáš vyšli na chodbu.

„Matúš?“

„Áno? Deje sa niečo, Tobiáš?“

„Ja len... Ak si bol hladný, nemusel si odchádzať od stola.“

„Ale musel, nemôžem byť takto pažravý... Aj keď uznávam, že jedlá od Alberta sú také dobré, že sa mi ani nechce prestať! Ale musím si dávať pozor, čo by na to povedal gróf, keby ma videl s prežratým pupkom?“

„Mne by si sa stále páčil... Možno aj viac...“

Matúš za začervenal a usmial sa.

„Ďakujem, budem si to pamätať. Dobrú noc, Tobiáš.“

„Dobrú, Matúš.“

Keď Tomáš dojedol, vrátil sa späť do svojej izby. Bol neuveriteľne plný. Vypýtal si niekoľkokrát dupľu a stále mu bolo akosi málo. Keď sa však teraz pozrel do zrkadla, neveril. Bol nafúknutý ako balón. Gombík na nohaviciach mu svojim úbohým stavom vyčítal napchávanie. V tom zazvonil zvonček. Volal ho Jakub.

„Teraz? Vážne?!“ vzdychol si. „Ale, snáď to nebude tak zlé.“

Tomáš vošiel do grófovej izby. Jakub tam ležal na posteli v nočnej košeli a na vedľajšom nočnom stolíku mal zvonček a pohár kakaa. Tomášovi prebehlo mysľou, že vyzerá celkom rozkošne.

„Volali ste ma, pane?“

„Áno, Tomáš, volal. Chcel som sa ťa opýtať... Aký si mal deň?“

„No... Bol celkom dobrý až na to, že som sa trochu stratil v lese a to seno do krmelcov bolo celkom ťažké.“

„Rozumiem... Nie si ešte hladný?“

Tomáš si myslel, že ide o žart, no nevedno ako mu po chvíľke ticha opäť zaškvŕkalo v bruchu. Tomáš bol celý v hanbe.

„Vyzerá to tak, že áno,“ uškrnul sa Jakub.

„Ale to... predsa nič nie je...“ habkal Tomáš.

„Ale no tak, musím sa predsa o vás starať, keď sa staráte vy o mňa. Albert!“ zakričal na chodbu.

„Volali ste ma, vaša urodzenosť?“

„Môžeš to priniesť, tuto chlapec je ešte hladný.“

Po chvíli sa otvorili dvere a Albert vošiel do miestnosti so stolom na kolieskach plným jedla. Tomáš ešte také čosi nevidel.

„Jakub, toto ja všetko nezjem...“

„Ale zješ... Vyzleč sa prosím...“

Odbila polnoc. Tomáš opäť pocítil tú istú bolesť čo včera. Opäť cítil ako sa mení na to stvorenie. Celé telo mu mohutnelo a chlpatelo. Počas premeny si ani nevšimol, ako ho Albert priviazal kovovými reťazami k posteli. Pozrel sa do Jakubových očí. Nevidel v nich strach... skôr... ľútosť.

„Albert, nechaj nás osamote.“

Albert sa až s diabolským úsmevom vytratil z izby. Jakub prešiel k stolíku s jedlom. Chvíľu tam stál, púšťajúc po tvári slzu. Aby prerušil ticho, Tomáš sa spýtal hlbokým hlasom:

„Jakub, čo sa to deje? Čo si so mnou spravil?!“

„To, čo s tými pred tebou.“

„To predsa nedáva zmysel!“

„Nemusí... v tomto svete... v mojom živote... už málo čo má zmysel...“

Jakub vzal zo stola tortu a otočil sa s ňou smerom k Tomášovi. Oči mal celé červené, akoby nevedel udržať slzy.

„Život je nudná vec. Preto sa s ním ľudia hrajú, aby si spestrili svoje chvíle... No sú aj horší... Tí čo sa hrajú so smrťou a s tými čo im slúži.“

Tomáš sa naľakal. Nevedel, čo má čakať, a už vôbec nie, čo sa bude diať. Jakub si utrel oči.

„Neboj sa. Nič sa ti nestane. Nesmie... už toho bolo dosť. Prosím, Tomáš, teraz prosím začni jesť.“

Tomáš mal po dlhej dobe strach v očiach. Ale poslúchol. Tá torta, čo mu Jakub podal... bolo to najlepšie, čo kedy okúsil. Krémová, sladká, plná šľahačky a exotického ovocia. Už po prvom súste nemal problém konať, ako mu gróf prikázal.

Torta zmizla za päť minút. Tomášov ňufák bol celý od polevy a snažil sa ho svojim novým jazykom zlízať. Jakub sa pousmial. Krém mu zlízol z tváre sám. Bozkom.

Potom pokračoval Jakub v kŕmení. Podal mu koláče, sladké pečivá od výmyslu sveta. Tomášove huňaté bruško sa začalo zväčšovať. No bola zmena aj v jeho správaní. Akosi sa mu to... páčilo? Páčilo sa mu, aký bol veľký. Navyše, jeho medvedie laby ho stále vedeli udržať, aj pri väčšom objeme sadla.

„Páči sa ti to, však?“

„No, rozhodne to nie je zlé...“

„Trochu som to čakal, no si prvý... Ostatní sa väčšinou zľakli, začali panikáriť, robiť hlúposti a... Teraz ti to radšej nebudem vysvetľovať, na to nie je čas. Môžeme pokračovať?“

Tentokrát to bol Tomáš, čo prejavil známky náklonnosti. Hodil na Jakuba macíkovský pohľad a objal ho svojimi masívnymi svalnatými labami. V Jakubovi sa čosi zachvelo.

„Žeby predsa?“

„Vravel si niečo, Jakub?“ zamumlal Tomáš s plnými ústami.

„Nie, nie, pokračujme,“ zahovoril rýchlo Jakub.

Mladý gróf pokračoval v kŕmení Tomáša. Tentokrát to však už bolo intímnejšie. Vždy Tomášovi ukrojil sústo a vložil mu ho do úst. A Tomáš sa nechal kŕmiť. Postupne doňho natlačil všetko, čo bolo na stole.

Toto jedlo malo na Tomáša zaujímavý efekt. Každá položka mu pridala na váhe. Sladké dobroty mu pridávali tuk, mäsá zase svaly. A bolo to po tom kŕmení vidieť. Tomáš musel vážiť minimálne 250 kg. Samozrejme dosť pribral počas premeny, ale rozhodne si pomohol aj výkrmom. Jeho postava takmer nemala krk, pretože ho zakrývala dvojitá brada a masívny hrudník. Prsné svalstvo bolo ako keby vrstvený koláč. Pevné v základoch, mäkké na dotyk, no nespochybniteľne veľké a silné. Jeho predné laby boli o veľkosti vodných melónov, silné na to, aby bez problémov roztrhli koňa.

Nohy mal hrubé ako kmeňe mladých bukov, pripravené ubehnúť aj míle. Brucho však zostalo mäkkučké, akoby z bavlny či plyšu. Celý bol pokrytý jemnou tmavohnedou srsťou, no stále mu bolo vidieť črty jeho ľudskej tváre, ktorá sa samozrejme tiež dobre nafúkla.

„To je na dnes všetko, Tomáš... Snáď mi niekedy odpustíš.“

Tomáš na to nič nepovedal. Olízal si telo, aby zistil, že je skutočné a dal Jakubovi ňufákom na líčko. Jakub sa opäť zachvel. No tentokrát to nevydržal a vrhol sa na Tomáša s otvorenou náručou. Hodil sa mu na krk a mocne, ako len mohol, ho objal. Ani Tomáš nestál nehybne. Tiež sa v ňom akoby čosi pohlo.

Možno to bolo zvieracími inštinktmi, možno skutočne cítil náklonnosť voči svojmu pánovi, Tomáš mu začal lízať tvár. Cítil, ako im obom stúpa erekcia a tušili, že to jeden z nich nevydrží. No Tomáš vedel, že ak by niečomu takému došlo, roztrhá grófa na framforce. Gróf však nenamietal a vyzliekol sa tiež.

Zrazu sa obaja prevalili na posteľ a Jakub ležal pri Tomášovom mocnom tele.

„Prepáč mi za všetko,“ zašepkal Jakub.

Tomáš len prisunul grófa bližšie k svojej srsti a priložil mu ňufák na jeho krk. Prikryl ho svojou svalnatou labou a o malú chvíľu spolu zaspali.

Ráno sa Tomáš zobudil a nestačil sa čudovať. Jeho telesné proporcie mu zostali. Stále bol svalovec s masívnym pupkom, len teraz menší a trošku menej chlpatý. Jakub sa tiež práve prebúdzal.

„Dobré ráno, Tomáš.“

„Dobré ráno, gróf Ventril.“

„Ešte stále ťa to neprešlo? To chceš, aby som do teba za trest natlačil ešte viac?“ odpovedal Jakub s detským chichotom.

„Vieš, že by mi to ani neprekážalo?“

Spolu vošli do kuchyne, kde Albert pripravoval raňajky. Niečo ich zaujalo. Zrazu to našli a nemohli sa na to vynadívať. Vzadu pri špajzi spali Tobiáš s Matúšom, doslova v zaľúbenom objatí.

Aj oni si prešli svojou premenou. Matúš, viac menej už svalnatý malý chalan sa premenil na veľkého maca so sivastou srsťou. Bol od Tomáša menší, no istotne nie zanedbateľnejší. Ruky boli ako skala, brucho mäkké ako páperové vankúše a nohy narozdiel od Tomáša tučnučké a mľandravé, akoby sa nikam nemali pohnúť. Tobiáš bol ešte väčší medveď. Doslova. Srsť biela ako sneh, a všetky časti jeho tela perfektne bacuľaté. Mäkkučké labky, mäsité brucho a chrbátik stvorený na maznanie.

„Tuto páni mali tak trošku rušnú noc...“ povedal Albert. „Nakoľko boli veľmi hladní, tak som ich osobne poslal do špajze.“

„...a oni sa tak prežrali, až z toho zaspali... vidím...“

„Ale nechcel si predsa, aby sme boli vypasení?“

„No, myslel som, že stačí len jeden...“

„Pozrite sa, môj pane, možno teraz, keď máte viac mackov, tú kliatbu zlomíte,“ povedal s úškľabkom Albert.

„V to nepochybne dúfam.“

„Akú kliatbu?“ spýtal sa Tomáš.

„To ti vysvetlím potom. Zatiaľ pripravíme raňajky, kým si tieto holubičky spánkom zaviažu svoje prekysnuté bruchá. Nech sa je aspoň na čo pozerať.“