Sirotinec

Desaťročný chlapec Joey zastenal a vstal zo svojho lôžka. Bol jeden z ďalších dní vo Verejnom sirotinci č. 10. Verejný sirotinec č. 10 bol veľký, dobre strážený sirotinec, kam boli posielané všetky deti z mestskej chudoby. Boli to deti závislákov, fľandier, cundier, prostitútok, násilníckych otcov, závislákov na metamfetamíne, fetujúcich laky a farby alebo kompletných mizerov. Joyeovi rodičia boli presne takí. A keď Štát navrhol, aby ich príťaž mohla byť poslaná do štátnej starostlivosti, ani len nemrkli okom. A odkedy pred mesiacom sem prišiel, ani Joeyho nezaujímalo, čo je s rodičmi.

Verejný sirotinec č. 10 bol chlapčenský sirotinec a chlapci, ktorí tu boli ubytovaní boli rozdielni od iných sirôt. Všetci boli obrovskí. Alebo ak aj neboli, určite by sa nimi stali. Denný stravovací režim dohliadal na to, aby sa nimi stali. Raňajky, potom druhé raňajky, potom predobed, obed, potom olovrant, večera, potom druhá večera potom niečo pod zub o polnoci, a popri tom počas celého dňa široký výber chutných vecí na zahryznutie. Chlapci v Sirotinci č. 10 boli najlepšie kŕmenými sirotami v celej krajine!

Zvonec signalizujúci obed zacengal práve vo chvíli, keď sa Joey posadil. Za svoj pobyt už niečo pribral, keďže mal druhú bradu, malé bruško a ťažko vyzerajúce stehná. Pohyboval sa pomalšie kvôli ospalému stavu. Zívol, jeho dvojitá brada sa pritom rozvlnila a vstal. Bol už len pár kíl od toho, aby sa začal knísať, ale teraz sa prešiel, ustlal si posteľ a pohľadal si nejaké oblečenie. Obliekol sa a vyšiel zo svojej izby.

Chlapci v tomto chlapčenskom sirotinci boli povzbudzovaní, aby spali čo najviac ako sa len dá medzi jedlami. Hlavná vychovávateľka im vždy prizvukovala, že len takto môžu „vychovať lepších chlapcov.“ Joey sa odknísal z boka na bok z prvého poschodia na prízemie hlavnej budovy sirotinca. Prvé a druhé poschodie boli všetko spálne, zvyčajne sa v každej izbe nachádzali dvaja až štyria chlapci. Iba naozaj tuční chlapci dostali izby pre seba. Na prízemí sa nachádzalo kino, herňa, miestnosť na zápasenie, ambulancia a niekoľko kuchýň, ale väčšinu priestoru zaberala gigantická jedáleň. Chlapci si nastúpili so svojimi prázdnymi podnosmi, miskami a lyžicami a začali sa pomaly, z boka na bok knísať k výdajným okienkam.

Žena, ktorá im pripravila jedlo, sa usmievala a kývala na chlapcov, ktorí si brali taniere s kuracími kúskami a hranolkami. Ak to niekto nechcel, vždy tam boli pripravené ešte aj burgre! Joey si vypýtal a vzal si tanier s horúcim šťavnatým hamburgerom, naložil si hranolky a polial ich veľkou dávkou kečupu. Potom podišiel k vlastnému stolu, posadil sa a začal jesť. Ruky pod stolom mu začali masírovať brucho, kým jedol, aby ho mohol stráviť rýchlejšie.

Joey sa pohniezdil na sedadle a začal si pochutnávať na jedle pred ním. Podobne ako každý iný chlapec v sirotinci č. 10 mal naordinovaný bohatý jedálniček plný extrémne tučných jedál niekoľko krát denne. Robotické masírovače, automatické ruky pod stolmi, im každý boží deň masírovali brušká, aby mohli chlapci zjesť čo najviac duplí z každého chodu. Kým Joey žul a sŕkal, začal sa obzerať po miestnosti po tuctoch ďalších chalanov, ktorí sa usádzali, aby začali jesť. Museli sedieť, pretože ich bruchá boli plné a nafúknuté. Všetci boli tiež od neho tučnejší. Cítil žiarlivosť počas toho, ako tam sedel a jeho brucho masírovali ruky. Trochu si odgrgol, keď mu ruky viac stlačili brucho. Vrátil sa po druhé jedlo. A potom pôjde po tretie, možno dokonca aj po štvrté.

Celý zvyšok miestnosti boli chlapci, ktorí boli vykrmovaní a priberali. Joey sa odknísal naspäť po svoj štvrtý burger, keď uvidel ako sa jeho kamoš Tommy tacká k nemu.

„Hej, Joey,“ povedal, „videl si už dnes Maxa?“

Joey pokrútil hlavou. Tommy ukázal na masívne prekŕmeného chlapca, ktorý sedel v kúte na špeciálnom mieste.

„Vychovávateľka povedala, že si ho dnes adoptujú. Takže sa napcháva ako bláznivý! Povedala tiež, že možno nedostane v novej rodine toľko jesť, tak sa snaží teraz zjesť čo najviac, ako len môže.“

„Tak sa poďme pozrieť na to, ako je!“ povedal a pripojil s k ostatným chlapcom okolo stola. Ako sa približovali k Maxovi, začal spomaľovať v jedení. Začali ho povzbudzovať: „Jedz! Jedz! Jedz!“ Max sa natiahol a povedal: „Ďalšie jedlo!“ Jeho kamoši sa hneď zodvihli a doniesli mu ďalšiu stravu.

Max mal 13 alebo 14 rokov, ale vážil okolo 320 až 360 kíl. Nahlas si odgrgol, ako pokračoval v prežieraní. Bol tak masívny, že ho premiestňovali na vozíku dvaja menší chlapci. Bol kompletne nahý, a tak bolo vidno každý mäkkučký záhyb. Keď skončil s posledným jedlom a odfúkol si, zazvonil zvonec, ktorý signalizoval koniec obeda. A zároveň tri hodiny, kým nepríde podávanie čaju a olovrantu. Do jedálne vošla vychovávateľka, veľká tučná žena s nápadným poprsím. Zakývala, aby si ju všetci všimli.

„Ako všetci viete, Max bol dnes adoptovaný,“ povedala. „Jeho noví rodičia prídu o polhodinu. Chcem vás všetkých nastúpených vo vstupnej hale, aby sa s vami mohli stretnúť. A aby ste sa tiež mohli všetci rozlúčiť s Maxom, áno?“ Všetci chlapci prikývli.

Akonáhle vychovávateľka odišla z jedálne, chalani sa pomaly presunuli hore schodiskom do svojich izieb. Joey si všimol, že tiež sa musí podobne ako ostatní už len knísať z nohy na nohu! Bol z toho nesmierne naradostený! On sa začal knísať! Konečne! Prišiel do svojej izby, obliekol sa a zišiel dolu. Potom nasledoval ozývajúci sa hluk ostatných chlapcov. Chlapci stáli nastúpení, aby si ich tučný párik mohol bližšie obzrieť.

Vyzerali byť bohatí. Manžel s manželkou museli spolu vážiť aspoň 200 kíl, ak nie aj viac. Muž mal oblečený veľký čierny oblek a žena červené šaty , ktoré ukazovali len jej medzierku medzi prsami. Vychovávateľka ich prišla pozdraviť:

„Pán a pani Van Myerovci, chlapec, ktorého ste si žiadali, je vzadu, nech sa páči,“ vysvetlila.

Zopár chlapcov sa ustúpilo, aby sa pár mohol dostať k Maxymu, ktorý sedel na vozíku. Pani Van Myerová, ktorá mala kučeravé blond vlasy, zvýskla:

„Oh, vyzerá rozkošne!“ povedala. „Je perfektný, zoberieme si ho, však, zlatko?“ spýtala sa svojho manžela. Prikývol:

„Dúfam, že rád papáš, chlapče,“ povedal. Otočil sa na vychovávateľku: „Chceli sme tak veľkého chlapca, ako sme my sami,“ vysvetľoval, „takého, ktorý sa nebude vedieť ani pohnúť. Je perfektný!“

„Ďakujem vám. V tomto špecializovanom sirotinci sa staráme, aby bolo o našich chlapcov dobre postarané. Môžeme prebrať cenu v mojej kancelárii?“ spýtala sa vychovávateľka otvárajúc dvere od jej kancelárie a uvádzajúc ich do nej. „Vráťte sa naspäť hore, chlapci, a ľahnite si!“ prikázala chlapcom pred tým, ako zatvorila dvere.

Joey sa pozeral, ako odviedli Maxa do vychovávateľkynej kancelárie, pred tým, ako sa pripojil ku zvyšku chalanov, ktorí sa vracali do svojich izieb. Joey chcel byť tak zúfalo adoptovaný. Zdalo sa mu, že čím ste sa stali tučnejší v tomto sirotinci, tým skôr si vás niekto adoptoval, tí bohatí a milí ľudia! Toto bol sen každého chlapca, ktorý sa tu nachádzal. Veľký sen.

* * *

Posunieme sa s príbehom o pár mesiacov neskôr. Joey priberal a tučnel každý deň. S novými chlapcami, ktorý prichádzali každý deň, sa rýchlo kamarátil. Ale tiež prišiel o pár kamošov, ako napríklad o Tommyho. Dúfal, že si ho adoptovala dobrá rodina. Akurát spí. Má okolo 160 – 170 kg. Ale stále má ešte pred sebou dlhú cestu.

Vykrmovanie sa stávalo čoraz viac a viac intenzívnejším, ako sa Joey stával väčším a okrúhlejším. Dokonca by mohol mať už aj jednu z tých veľkých izieb v špeciálnom krídle sirotinca, ktoré bolo rezervované pre naozaj veľkých chlapcov. Tam, kde býval aj Max pred tým, ako si ho adoptovali. Joey bol teraz neustále hladný. Nepretržité jedenie v ňom vybudovalo masívny, skoro nekončiaci sa apetít, ktorý, ako sa zdalo, nemohol nikdy uspokojiť.

Jeho bruško zaškvŕkalo od hladu. Pomaly sa postavil a požiadal svojich kamošov:

„Preložte ma na vozík.“

Traja prišli k nemu – dvaja ho chytili pod ramenami a jeden z nich chytil jeho brucho do rúk a pomohli mu odtackať sa k vozíku. Posadil sa naň a pohol sa. Dostal elektrický vozík, aby sa nemusel veľa pohybovať.

Napriek faktu, že bol technicky stále mobilný, vychovávateľka pozbudzovala všetkých ostatných chalanov to sa namáhali čo najmenej, ako sa len dalo. Bolo dôležité, aby sa navzájom nezranili. Ak by sa to stalo, ovplyvnilo by to, ako by mohli byť rýchlo adoptovaní milujúcimi rodičmi. Rodičia chceli veľkých macatých chlapcov. Ale nie, ak mali podliatiny alebo zlomené nohy!

Joey sa odviezol dolu schodmi do jedálne, kde sa začal nový vykrmovací deň. Vychovávateľka k nemu pristúpila, práve keď začal jesť slaninu, vajíčka a toasty.

„Ahoj, Joey! Môj ty bože, ale si už veľký! A aký podarený!“

„Prestaňte, pani vychovávateľka, začínam sa červenať.“

Usmiala sa na neho a povedala: „Dnes je ten deň, kedy budeš adoptovaný. Tak sa riadne najedz. Chcem, aby si bol veľký a plný, kým príde tvoja nová rodina!“

Joey začal jesť a jesť toľko, koľko len mohol. Nechápal veľmi, prečo bol práve on vybraný na adopciu. Zvyčajne to boli iba tí najväčší, z ktorých si vyberali. Musíš mať aspoň 230 kíl! A Joey nemal ešte ani 180. Ako sa napchával v jedálni, uvidel, ako vychovávateľka vo svojej kancelárii vzrušene niekomu telefonuje. Usmiala sa, zavesila telefón a vrátila sa naspäť do jedálne. Zamávala na prežúvajúcich bravkov a prišla bližšie k Joeyovi: „Tvoji noví rodičia sem prídu o pár hodín,“ povedala. „Dúfam, že sa tešíš!“

„Veľmi, pani vychovávateľka, budem tam,“ odpovedal Joey a prehltol ďalšie sústo. Ostatní chlapci si všimli, že sa rozpráva s vychovávateľkou, a tak prišli k nemu. „Ale premýšľal som, chrum, že len tí, čo majú 230 kíl sú adoptovaní. Nemám ešte ani 180 kg. Čo sa to deje?“

„Deje sa len to, že ťa chce jedna milá rodina. Neviem prečo, ale chcú teba!“

O pár hodín neskôr prišlo do sirotinca auto. Otvorili sa dvere a dvaja ľudia vysadli. Vstúpili do sirotinca a uvideli chlapcov nastúpených do pozoru. Zopár z nich si ich pamätalo ako pána a pani Van Myerovcov, bohatý tučný pár, ktorý si pred deviatimi mesiacmi adoptoval Maxa. Prezerali si Joeya ho od hlavy po päty a nakoniec pani Van Myerová oznámila: „Zoberieme si ho!“ Objala ho a potriasla mu bruchom. „Radi sa zabávame u nás doma,“ povedala, „chceli by sme mať preto doma ďalšie dieťa!“

Vybavili všetky písomnosti a viedli chlapca do svojho auta. Joey nastúpil do luxusnej limuzíny so svojimi novými rodičmi a pozeral sa, ako sa sirotinec stráca v diaľke, kým sa blížili k jeho novému domovu.

„Kde je Max?“ spýtal sa Joey. „Myslel som si, že sa bude chcieť stretnúť so starým kamarátom zo sirotinca.“ povedal pozerajúc sa dolu. Noví ľudia okolo neho mu pomohli dostať sa na vozík.

„Och! Je vo svojej izbe v dome! Prečo nevybehneš hore a nepozdravíš ho?“

„Dobre!“ povedal a vyšiel na rampu pre vozíky.

„Max! Max! Kde si?“ volal, ako vošiel na poschodie.

Hlasné odrgnutie sa ozvalo z jednej z miestností: „Som tu, kamoško!“ zakričal. „Si to ty, Joey?“ spýtal sa.

Joey sa voviezol do jeho obrovskej izby. Na obrovskej posteli sedel masívna kopa chalana, ktorý musel vážiť aspoň 450 kíl! Zasmial sa a zakýval na Joeya. „Prišiel si akurát na čas! Majú nejakú veľkú párty alebo hostinu tento víkend. Mama a oco povedali, aby sme boli pripravení na večeru. Povedali, že to bude veľké, tak aby sme sa najedli čo najviac, ako len môžeme. Lebo inak na ňu nebudeme môcť ísť.“

„Dobre! Kamoško, riadne si sa zmenil za ten čas, čo sme sa nevideli! Na koľko odhaduješ svoju váhu?“ povedal a vzal si pár čipsov, kým zíral na Maxa.

„Neviem, možno 450 – 500 kíl? Nie som už schopný sa odvážiť, tak sa o to ani nestarám. Len som jednoducho jedol. Ty mi vravíš, že som sa zmenil? Kamoško, to ty si sa zmenil! Si dnes omnoho tučnejší,“ povedal. „Chceš nejaké ďalšie čipsy?“ spýtal sa Max. „Môžeš si dať zo všetkého môjho jedla.“

Ako títo dvaja chlapci sedeli vo svojej izbe a napchávali sa o dušu, nevšimli si alebo možno len nepočuli syčiaci zvuk, ktorý prichádzal z rohu v miestnosti. Možno preto, že v izbe znela hudba z Maxovho počítača. Počas toho, ako sa rozprávali, začal plyn napĺňať miestnosť, pomaly ale isto chlapcov uspával a omamoval... až kým nezaspali vo svojich posteliach a nakoniec neupadli do bezvedomia. Zrazu sa zapol veľký ventilátor, ktorý vťahoval do seba všetok plyn z izby a dvere na spálni sa otvorili. Dnu vošli štyri kuchári, ktorých nasledovali pán a pani Van Myerovci.

„Toho menšieho nám pripravte vkuse na podnose a toho veľkého naporcujte,“ povedala pani Van Myerová. „Dúfam, že to zvládnete do šiestej. Naši hostia budú istotne hladní...“

Kuchári ich vzali dolu. Budú zjedení. Pán Van Myer poškrabkal bruško pani Van Myerovej a povedal: „Dnes sa dobre najeme a ešte nám aj kopa zvýši, myslím si! Títo malí nenažranci nemali o ničom ani páru! Len jednoducho jedli!“

„Áno, môj drahý,“ povedala s úsmevom a zasmiala sa s krutým smiechom. O pár sekúnd pozdejšie sa k nej pripojil aj on.

O šesť hodín neskôr vstúpil do preplnenej jedálne s tuctami bohatých hostí hlavný šéfkuchár rodiny Van Myerových, tlačiac pred sebou obrovský strieborný starý jedálenský vozík. Odstavil ho v strede miestnosti a zdvihol veľké kupolovité veko. Na posteli z kapusty a nakrájaných paradajok ležal extrémne tučný opečený Joey. Ruky a nohy mal odrezané, oči mal nahradené sklenenými. Zuby mal odstránené, ako aj všetky vnútornosti, ktoré boli nahradené mletým bravčovým mäsom. Jeho veľké naplnené brucho sa prelievalo cez jeho lono Nohy mal prekrížené a ruky položené na medom pomazanom brušku. Večera sa môže začať.

ZDROJ:

https://shangas.deviantart.com/art/The-Orphanage-of-Obesity-370173349