Maják

Tento príbeh je čiastočne vymyslený, čiastočne vychádza z mojich vlastných skúseností a čiastočne zo skúseností jednej mojej kamarátky, ktorá teraz žije vo Švajčiarsku.

* * *

Život s mojim manželom Petrom nebol ľahký. Manžel bol egocentrik, myslel len na seba, bol to egoista bez štipky pochopenia pre iných. Bol veľký narcis, myslel si, že všetko sa točí len okolo neho a jeho nádherného tela. Kritizoval ma, že nemám absolútne perfektnú postavu, no o sebe, alebo lepšie povedané o svojich nechutne veľkých svaloch chcel počuť len superlatívy. V sexe to tiež za veľa nestálo. Zatiaľ čo mne stačí sex raz do týždňa, možno dvakrát, on by to robil najradšej každú noc. Bol necitlivý, búšil do mňa ako do vreca. Išlo mu len o jeho orgasmus.

Obaja sme pracovali ako lodní navigátori. Prevelili nás na jeden ostrov blízko Afriky. Bola to nehostinná skala, na ktorej stál jeden maják. V ňom sme bývali a pracovali. Nebola to nejaká náročná práca. Raz za mesiac nám letecky priviezli zásoby. Potom došlo k nehode, pri ktorej si môj muž zlomil nohu. Ostal ležať na posteľli a ja som sa o neho starala. A vtedy som dostala nápad. Nebolo to nič určité, vôbec nič som od toho neočakávala, bola to len taká drobná pomsta.

Manželovo nútené ležanie a ničnerobenie viedlo k tomu, že som vedľa neho celý deň ležala a aby nám to utieklo, tak som ho aj kŕmila. Pekne pomaličky som mu nosila mnohokrát denne výdatné porcie jedla, za tým sladkosti, zákusky a mňamotiny. Manžel to všetko jedol, sem-tam si dal niečo pod zub aj v noci. Značne zlenivel. Prebiehalo to úplne nenásilne, pokojne. Vôbec nevnímal, že niečo je, jeho pozornosť som stále odvádzala na niečo iné. Ako asi správne tušíte, chcela som ho vykŕmiť, aby stlstol a tím ho poriadne potrestať a možno ho aj trochu zmeniť.

Po mesiaci výdatnej stravy, kedy manžel spal v noci na posteli a ja som bola vedľa neho, som preskúmala jeho telo. Nebolo by zlé, keby nejaké to kilo pribral. Siahla som mu na ramenné svaly. Obrovské bicepsy boli ako z ocele, i keď už celý mesiac necvičil a iba jedol. Mohutný hrudník bol tiež pevný. Prsné svaly ako balvany. Manžel mal pomaly väčšie prsia ako ja. Pri sexe, keď na mne ležal, ma strašne tlačili. Zosunula som ruku na brucho. Tam predsa muži priberajú najviac. Brucho bolo naprosto ploché a dokonale vypracované. Tvrdé ako zo žuly. Nohy taktiež samý sval a ani gram tuku. Do rozkroku som radšej nesiahala, manžel by sa mohol prebudiť a potom by trval na celonočných orgiách.

Sklamane som si povzdychla. Vôbec nič sa nezmenilo. Manžel sa však zrazu prebral a povedal: „Počúvaj, tie koláčiky, čo si mi dala na večeru, boli veľmi chutné. Sprav mi ich aj zajtra.“

Ako? Pchať do neho koláče? A nie je to príliš jednoduchý a priehľadný trik? Koľko sa dá pribrať z koláčov? Je to znamenie, že to nemám vzdávať?

„Ako chceš,“ povedala som nakoniec.

Ubehol ďalší mesiac. Manželovi sa už zahojila noha a zajtra mu mali dať dole sadru. Za ten mesiac si manžel pochutnával na koláčoch, ktoré toľko chcel, a naviac som zosilnila množstvo jedla, ktoré som manželovi nosila. Manžel neprotestoval, všetko vždy zjedol. A tým sa mi akokeby vysmieval, pretože jeho telo sa ani trochu nezmenilo. Žiadne faldíky tuku, žiadne prejavy zmäkčenia, ani ten najmenší náznak, že by chcel pribrať. Mohla som mu dávať akékoľvek kalorické bomby, hamburgery, steaky, mliečne koktejly, vyprážané bravčové s hranolkami, sladké nápoje, zákusky, venčeky, torty, pečienky, kačky, salámu, slaninu, čokoládu, cukríky, proste nič nezaberalo. Kam sa všetky tie kalórie strácajú? Alebo má taký rýchly metabolismus? Kebyže sa ja toľko pchám, už by som bola guľa. Aj keď dva mesiace necvičil, iba ležal a jedol, jeho postava bola stále ako Herkules. Noc predtým, než sa tu mal objaviť doktor, ktorého sem vozil vrtuľník, som opäť ležala v posteli s manželom a sklamane premýšľala, čo ďalej. Kebyže som len mohla nejako zraziž tú jeho pýchu a posadlosť vlastným telom!

Ešte raz a naposledy som skúsila, či sa môj plán náhodou nehodlá pretaviť do reality. Svaly na ramenách boli vyformované a naprosto tvrdé. Hrudník bol stále rovnaký – vypracovaný. Stehná tiež. Všetko stále pevné. A čo brucho? Siahla som. Určite bude ploché a pokryté tehličkami. Ale potom...

Zazdalo sa mi, že brucho ako keby ľahko stratilo svoju tvrdosť. Áno, bolo štíhle a pevné, ani náznak tuku, ale predsa len sa už nezdalo tak tvrdé. Už to nebola kamenná doska. Zajasala som. Tak predsa má môj manžel nejakú slabinu! Brucho neodolalo náporu jedál a medzi svalové vlákna sa pomaly začínali dostávať bunky tuku. Vedela som, že niekde sa tie kalórie musia prejaviť.

Takže brucho zradilo môjho manžela. Všetko na jeho tele bolo ako predtým, len to brucho začínalo povoľovať. Pravda, stačilo by len trochu pocvičiť a zas by to bolo ako skôr, ale ja som sa rozhodla, že k tomu už môj muž nedostane šancu.

Ubehlo niekoľko týždňov. Manžel už nemal sadru a ja som ho naďalej vytrvalo kŕmila. On si ničoho nevšimol. Stačilo mu, že sa kukol na svoje ramená a slastne predniesol, že je krásavec. Za krátky čas, keď som opäť v spálni ohmatala Petrovo brucho, som už mohla spokojne skonštatovať, že sa mu okolo pásu robí jemný faldík. A on si ničoho nevšimol. Len ďalej spokojne jedol a priberal. Dni ubiehali dosť monotónne, práce nebolo mnoho, stačilo len sedieť na stoličke a ťukať do počítača alebo hovoriť do vysielačky.

Tenký faldík sa objavoval len v určitých polohách, potom zase mizol. Neskôr sa už uložil natrvalo. Moje prsty sa pri mojich nočných kontrolách ponárali stále hlbšie a hlbšie, kým nahmatali svaly.

Postupom času sa mu brucho začalo zaguľatievať, bolo už úplne mäkké. Aby si toho nevšimol príliš skoro, akoby omylom som rozbila jediné zrkadlo, v ktorom sa človek mohol vidieť celý. Manželovi som podstrkovala voľné oblečenie, iba tričká a voľné bermudy. Celá muskulatúra sa pomaly akoby roztápala.

Potom sa ale jedného dňa stalo niečo, čo mohlo môj plán ohroziť. Manžela som uvidla v spálni, ako sa snaží zapnúť tesné džínsy. Na tie som úplne zabudla. Mala som ich vyhodiť alebo skryť, alebo si nechať spolu so zásobami priviezť nové, o číslo väčšie.

„To snáď nie je možné!“ lamentoval Peter ohromene. „Ja nezapnem nohavice!“

„Ako to?“ tvárila som sa úplne naivne a nevinne.

„Proste ich nezapnem. Sú mi tesné!“

Bol to nádherný pohľad a moje prvé zadosťučinenie. Ja som celé roky cvičila a dietovala, aby ma manžel nekritizoval, že nemám perfektnú postavu. Vošla som sa do takmer čohokoľvek, okrem jedných jediných džínsov, ktoré som nosila ešte ako pubertiačka. Keby som mala zadok o pol milimetra užší ako teraz, bola by som vesmírnou kráľovnou krásy a bohyňou s naprosto dokonalou postavou a tie džínsy by som si obliekla. No manžel nemal pre mňa slovka uznania. Teraz som ho s radosťou pozorovala, ako si nemôže obliecť nohavice, ktoré mu boli ešte nedávno dobré. Keby ich našiel pred týždňom, možno by sa do nich ešte ako-tak vošiel.

„Pomôž mi!“

„Asi sa zrazili pri praní,“ nadhodila som.

„To nie! Čo nevidíš, že mi narástlo brucho!“ horekoval.

„Nezdá sa mi!“

Manžel si ľahol na posteľ, zaťahoval brucho ako to len šlo, no džínsy zapnúť nedokázal.

„Ešte kúsok, ešte kúsok,“ funel, „keby to brucho vpredu šlo ešte trochu viac stiahnuť, ešte milimeter, ešte milimeter... sakra, kedy som tak pribral, ja to musím zapnúť, ešte milimeter, ešte... Nejde to!“

Nezapol nohavice, i keď som dúfala, že áno, aby potom za chvíľu odletel gombík a ja by som mala o zábavu postarané. Dobre som si pamätala, ako som nemohla zapnúť tie svoje zatratené džínsy. Vypadalo to presne takto a manžel sa na tom pekne bavil.

Keď to už definitívne vzdal, rozhodol sa, že bude cvičiť a vráti sa do formy. Lenže cvičiť nemal kde a ani ako, bolo to tu malé, k dispozícii neboli žiadne nástroje na posilňovanie. Naviac, ako som už spomenula, manžel počas liečby značne zlenivel a bolo pre neho stále ťažšie a ťažšie odolávať lahodným jedlám, ktoré som mu pripravovala. Stále som ho nútila jesť, podstrkovala som mu taniere s kaloricky výdatnými pokrmami. Manžel jedol a brucho sa stále zväčšovalo. Bolo zaujímavé, že nikde inde nepriberal, len na bruchu. To bolo pokryté hustou vrstvou chlpov, za ktoré som ho škodoradostne ťahala.

Čo sa týka sexu, už som spomenula, že manžel bol veľmi aktívny a pre mňa to bolo skôr utrpenie. Sex mám rada, ale nie tak často a tak divoko. Milovali sme sa trikrát do týždňa, vždy trikrát za noc. Moja frekvencia bola skôr raz do týždňa jedenkrát, maximálne dvakrát počas noci. Až raz, bola to nedeľa a my sme mali na konte iba dve noci sexu ten týždeň, som manžela vytrvalo kŕmila celý deň. Keď večer do seba spratal toľko chodov, koľko by nezjedol ani regiment, už sa len zvalil na posteľ. Čakala som, čo urobí. Po chvíli povedal:

„Dnes už nemám silu, ale zajtra zdoláme Mount Everest, to si buď istá, zlatko!“

Na druhý deň musel manžel zdolať príval jedál, takže z toho Everestu nič nebolo. Naviac tu bol ďalší faktor. Keďže manželovo brucho už bolo stále veľké, pri misionárskej polohe (ktorú som neznášala, ale mužovi to bolo jedno) ma hrozne tlačilo a naviac ho už manžel kvôli bruchu do mňa nedokázal ani poriadne zasunúť. Zozadu a zboku to bolo rovnaké a tak jedinou možnosťou bolo na koníka, čo bola moja najobľúbenejšia poloha. Raz som niekde čítala, že v stredoveku bola akákoľvek poloha okrem misionárskej považovaná za hriešnu a nemorálnu. Jedinú výnimku mali obézni muži, ktorí mohli používať koníka. Manželov penis bol stále veľmi veľký, to tiež platilo o guliach, ale s rastúcim bruchom sa akoby jeho orgány zmenšovali. Obor, ako kedysi manžel nazýval svoj rozmnožovací úd, sa už nezdal byť taký obrovský v porovnaní s horou tuku nad ním.

Ako ale neustále priberal, bolo to pre neho stále obtiažnejšie dodržať. Manžel sa pri sexe potil, fučal, zvládal len pomalé tempo, ktoré mi úplne vyhovovalo, keď ležal na chrbte, to brucho ho asi tlačilo. Raz, keď bol po druhom čísle na pokraji síl, pot sa z neho lial prúdom a ja som sa schválne dožadovala tretieho, sa manžel pokúšal nabrať ďalšiu silu. Ale erekcia sa už nedostavila.

„Prepáč, ale už toho viac dnes nezvládnem,“ povedal nakoniec.

Toto bolo moje víťazstvo. Manželova mužnosť tým trpela a možno si poviete, že moje správanie bolo kruté. Ale ja som ho chcela vytrestať tým, že skúsi to, čo ja kedysi.

Keď sa manžel raz díval do zrkadla, ktoré si nechal objednať, pretože to pôvodné som „nechcene“ rozbila, začal vzdychať:

„Nevypadám tak zle. Len to brucho keby nebolo také veľké. Len to brucho! Je tak obrovské! Kedy mi len mohlo narásť? Stále priberám a priberám! Každé nohavice sú mi tesné! Len to brucho! Len to brucho!“ ľutoval sa.

Vďaka mne neexistovala šanca, aby manžel ešte niekedy mohol schudnúť, na to som prísne dohliadala. A tak isto som prísne dohliadala na to, aby som konečne schudla aj do tých najtesnejších džínsov. Predviedla som sa v tých nohaviciach pred manželom, zatiaľ čo on mal na sebe tepláky, cez ktoré pretekala hromada tuku. Moje ďalšie víťazstvo!

* * *

Keďže manžel nemal dosť sily a energie na častý sex, väčšina jeho sexuálnych aktivít sa obmedzila na masturbáciu, prípadne na orálny sex. Raz, keď od začiatku toho všetkého uplynul asi rok, ma manžel požiadal, aby som prišla do spálne. Zvliekol sa, ľahol si na chrbát a povedal:

„Urob mi to!“

Nemala som zrovna náladu.

„Urob si to sám. Orál si necháme na nočné milostné hrátky.“

„Ty mi nerozumieš. Ja by som sa chcel urobiť, ale nemôžem! Už si tam nedočiahnem.“

A skutočne! Manžel si mohol len ťažko rukou siahnuť cez mohutné brucho do rozkroku. Ak ešte kúsoček priberie, nedokáže to už vôbec.

„Ako to, že si na neho nedosiahneš?“ spýtala som sa ho provokatívne.

„A čo si čakala, keď ma tak intenzívne vykrmuješ?“

Vzala som veci do svojich rúk, respektíve lepšie povedané, do svojich úst. Keď manžel ležal na chrbte, mohol zo svojho uhlu pohľadu vidieť iba svoj pupok. Jeho penis som mala odteraz v moci len ja. Bol síce veľký, no na jeho špičku si už Peter nedovidel.

Keď som mu ho tak fajčila, nič nevidel, iba to cítil. Kedykoľvek som mohla prestať a nechať ho nedorobeného. Takto som získala moc nad jeho orgasmom, čo bolo to hlavné, na čom mu záležalo.

„Och, neprestávaj, len neprestávaj!“ prosil ma.

„Že ti to robím lepšie ako ty sám?“

„Áno, och, áno!“

Aj keď bola vec hotová a ja som si na tom dala záležať, za chvíľu sa dožadoval ďalšieho čísla.

„Tak dobre,“ povedala som, „no najskôr mi musíš sľúbiť, že budeš ďalej pekne jesť.“

„Čo? Ale veď ja chcem schudnúť!“

„To sa ti už nepodarí, takže si zvykni.“

„Ale ja predsa takto nie som atraktívny! Ani pre teba!“

„Pre mňa si atraktívny takto. Dôležité je, že sa už nebudeš ďalej vyťahovať a ponižovať ľudí okolo seba.“

„Ale...“

Siahla som mu na vtáka. Ten sa okamžite začal zväčšovať, tvrdol až z neho bol obor. Vzala som ho do úst.

„Tak dobre,“ súhlasil nakoniec manžel, „ale rob mi to často, veľmi často...“ žiadostil.

Ako bežal čas, rozmery môjho manžela sa ustálili. Dosť sa zmenil, už to nebol narcis, pochopil, že pekný vzhľad nie je všetko.

Myslím, že tento príbeh skončil dosť dobre, pretože ja i on sme boli spokojní a ďalej sme si svorne nažívali.

Zdroj:

https://www.baculky.info/viewtopic.php?f=17&t=1812